Dom kultúry (Félix)

 

Viete, čo je jedna z vecí, ktorými absolútne opovrhujem?

     Bezďáci.

     Situácia, v ktorej sú, je totiž podľa mňa iba ich problém. Áno, viem, sú aj výnimky. Ale zvyšok? Fuj! Jediné, čo robia, je špinenie lavičiek a ich polnočné ožranské koncerty, za ktoré aj tak nič nedostanú, lebo tam nikto nie je.

     A viete, kde som sa ocitol ja? Na tej jednej lavičke v parku. Ako bezďák! Ako pán Nikto!

 

     Čím dlhšie som premýšľal nad udalosťami posledných dní, týždňov, možno mesiacov, tým viac sa stupňovali moje nepríjemné bolesti hlavy. Vždy prišli nečakane a na ich prítomnosť som si už začal pomaly zvykať. Boli ako otlaky na päte, ktoré si cez bolesť po niekoľkých dňoch prestanete všímať.

     A teraz prestali. Len tak. Z ničoho nič. V hlave sa mi zrazu prestalo krútiť. Moje telo nezvládlo túto prudkú zmenu zdravotného stavu a asi som stratil vedomie. Rovno tam v parku. Veď vravím – ako bezďák.

     Nepamätám si, či sa mi to už niekedy stalo, aby som odpadol. Preto ma to tak veľmi zaskočilo. A pobúrilo. No v tejto chvíli som bol aspoň trošku v pohode a mohol som začať premýšľať nad udalosťami posledných dní. A možno aj nad tým trápnym rozhovorom v škole. 

     Od môjho krátkeho posedenia pri riaditeľke som sa s nikým o tej skrini nerozprával. Ale potreboval som to s niekým prebrať. Všetky deje a okolnosti súvisiace s tou situáciou boli príliš náhodné a nepravdepodobné. Potreboval som niečo... Možno len jedno jedinké slovíčko na uistenie, že sa to naozaj stalo. Nechcem sa cítiť ako blázon.

     Ako jediná mi na um vždy prišla – ONA. Bol to práve jej krik, ktorý som začul a utekal som za ním. Ale osamote som ju už odvtedy nevidel. 

     Dnes som ju však v škole videl samu. Bez tej jej skupinky a toho večne na nej nalepeného chichotajúceho sa idiota. Našťastie, on ešte stále žije v tej svojej detskej hanblivosti a hanbí sa jej niečo povedať. Asi by som to nemal riešiť, veď niekto ako ona predsa nemôže vnímať niekoho ako som ja v pozitívnom svetle. Ale šťastia majú naviac blázni. A tak som za ňou išiel. 

     Rozhovor som však viedol iba ja. Aj po tých najjednoduchších otázkach na mňa civela a nedokázala mi odpovedať. Neviem, či je na mne všetko až také zlé. Pre istotu som radšej zas zmizol. Skúsim to ešte nabudúce. Ak ešte nejaké „nabudúce“ bude k dispozícii... 

     Z myšlienok som vrátil do prítomnosti na lavičku. Možno by som mal prestať nad všetkým tak veľmi uvažovať. Nechať život okolo seba voľne plávať. Tak som to robil vždy pri nejakých komplikovaných rozhodnutiach. No teraz som to cítil inak. Nedokázal som sa od vecí len tak jednoducho odviazať. Začal som cítiť svet okolo seba. 

     Niečo sa mi mihlo na kraji zorného poľa. Dlhý cop, vystreté držanie tela a mierny poklus.   

     „Katka?“ neobzrela sa. 

     Vbehla do mestského domu kultúry. Nikdy som v ňom z vlastnej iniciatívy nebol. Umelec nie som a keby som aj chcel byť, nemám na to peniaze. 

     Neváhal som ani sekundu a vyštartoval som za ňou. Dvere viedli rovno na schodisko. Tam. Presne v ohybe zákruty bol zas iba jej cop. Schody som začal brať po dvoch. Zase iba jej konček vlasov. Pridal som. Zas. Utekal som ešte rýchlejšie…

     Počkať! Tá nástenka! Nebola už na predchádzajúcom poschodí?

     Zastal som a poriadne som si ju prezrel. Vybehol som ešte jedno poschodie. Už ani miznúca postava Katky tam nebola, ale tá nástenka vyzerala presne takisto.

     Alebo...? Čo je to, dočerta...?

     „Fééélix...“ ozvalo sa niekde predo mnou, ale súčasne to ku mne prišlo aj zo všetkých ostatných strán. 

     „Katka?“

     Nič.

     „Katkááá!“

     Ticho. Ale veď som ju predsa videl! A ešte ma aj volala mojím menom!

      Teraz som sa však nerozbehol hore schodmi, ale zabočil som na vedľajšiu chodbu. Bola dlhá a v strede bol otvor, ktorý spájal poschodia. Celá bola vyzdobená umeleckými artefaktmi. Niektoré farebné kúsky sa ešte hýbali, ako keď okolo nich niekto prejde. Bola to ona?

     „Katkááá!“

     Opäť nič.

     Nevládal som, no stále som bežal ďalej. Cez chodbu..., po schodoch... a na ďalšiu chodbu. Alebo to bola stále tá istá chodba? Neviem. Záchytné body sa mi začali zlievať do jedného. 

     Bez prestania som utekal a nevedel som sa zastaviť. Myslel som si, že mi o chvíľu skolabujú nohy, vypľujem dušu a...

     Moment! Tam...!

     Niečo teplé sa dotýkalo môjho ramena. Zabáralo sa to do mňa a moje vnímanie neustále krútiaceho sa kolotoča sa pomaly pretrhávalo.

     „Félix?“ zaznela otázka akoby spoza kopca.

     Nie, nemýlil som sa. Bol to ten dobre známy anjelský hlas... 

 

 

... a šiesta kapitolka je už takmer hotová! Veru máte sa na čo tešiť. Už čoskoro!