Nákupné centrum  (Félix)

 

Mali ste už niekedy pocit, ako keby vás niekto pichol ihlou do oka? Presne ten pocit, ako keď sa zobudíte uprostred noci a prvá vec, čo urobíte, je, že zažnete svetlo. Lúče slnka ma začali bodať do oboch zreničiek hneď, ako sa mi rozlepili viečka. 

     Netušiac, že ležím na lavičke, som sa pokúsil prevaliť na druhý bok, pričom som sa skoro skotúľal... na Katku. Namiesto jej tela som, nanešťastie, trafil betón. Jej ruky sa ma pokúšali zdvihnúť, tak som sa nebránil.     

     Posadila ma na lavičku a dobrú minútu sme sa v tichosti snažili pozerať každý iným smerom.

     „Ďakujem,“ prerušil som ticho.

     „Nie je vôbec za čo! Ale čo tu robíš?“ opýtala sa trochu neisto.

     Ja som sa chcel spýtať to isté. Netuším, ako som sa sem dostal. Všetko, čo si pamätám, je až príliš divné na to, aby som jej to povedal. 

     „Asi som odpadol alebo niečo podobné. Necítim sa v poslednej dobe najlepšie... Ako si ma vlastne našla?“

     „Videla som ťa, ako sa trasieš na lavičke a vyzeral si, že máš záchvat alebo niečo. A ani som nevedela, že to si ty. Proste som musela pomôcť a…“ 

     „Pokoj,“ chytil som ju za ruku. „Ďakujem, že si mi pomohla. Vážim si to.“

     Vyzerala byť vyplašená, ale zdalo sa, že som ju upokojil. Možno sa jej zdalo divné, že ju držím za ruku. Ktovie?

     „Vieš, akosi mi vyhladlo. Nevaria nám v domove práve najlepšie, preto si radšej sám niečo kúpim a pripravím. Musím ísť do nákupného centra. Tak teda možno nabudúce...“ pokúšal som to celé zahovoriť. Akože som sa rozlúčil a vykročil preč. Bola to lož, ale nejako som sa z tejto situácie chcel dostať.

      „Počkaj!“ ozvala sa.

     Asi som vedel, čo povie, ale dúfal som, že sa to nestane.

     „Tiež tam idem, tak by sme mohli ísť spolu.“ povedala.

     Mohol som sa nejako vyhovoriť, ale bohvie, prečo som súhlasil. 

     Cestou sme toho veľa nenahovorili. Mali sme namierené do jediného nákupného centra v meste – Loko. Ako tento názov nechal niekto prejsť, je mi záhadou. Rovnakou záhadou mi bol aj fakt, či tam mala Katka naozaj namierené alebo taktiež klamala. 

     V potravinách sme sa rozišli a každý sa pobral iným smerom. V momente, ako som Katku stratil z dohľadu, mi napadlo, že by som mohol len jednoducho ujsť. Urobil som krok smerom k východu, ale vzápätí som si uvedomil, že ona tu je vlastne len kvôli mne. Vôbec sa sem nemusela trepať, ale kvôli mne to urobila. A ja sa jej teraz chystám zdrhnúť. Neprichádza do úvahy! 

     Keď som sa otočil, drgol som omylom do nejakého pána v dlhom kabáte. Siahal mu skoro až do polovice lýtok.. “Prepáčte”, ospravedlnil som sa. Na malý moment sa nám stretli pohľady. 

     Mal postaršiu, trochu zvráskavenú tvár. Klobúk mu ladil s hnedým kabátom a išiel z neho trochu čudný pach, ale najviac ma zarazil jeho pohľad. Premeriaval si ma žltými očami, z ktorých sálal neuveriteľný chlad. Napriek tomu, že som si uvedomil, že to pravdepodobne bude len nejaký uhundraný dedo, ma striaslo. Odtrhol som od neho zrak a zbadal som Katku stojacu pred regálmi s mliekom. Tiež si ma všimla a jedno rýchlo vzala do ruky. 

     „Ty si si nič nekúpil?“ opýtala sa udivene.

     „Noo...“ zasekol som sa. Ja blbec! „Vyzerá to tak, že som si... so sebou... akosi... nezobral peňaženku,“ pokúsil som sa o nevinný úsmev. 

     Bolo jasné, že mi to neuverila. Zaplatila a pobrali sme sa k východu. Celá táto situácia bola mimoriadne hlúpa a bizarná. Asi by som mal všetko uviesť na pravú mieru. Bez ohľadu na to, čo si bude myslieť.

     „Počuj, čo keby sme si išli zajtra po škole niekde sadnúť? Povedzme na ká…“ zasekol som sa uprostred vety. Oproti nám stál ten istý chlap v kabáte, do ktorého som pred pár minútami vrazil. Znova na mňa uprene hľadel. Jeho žlté oči boli akési výraznejšie, išla z nich podivná žiara, akoby... Svietili?

     Dostal som déjà vu. Mal som pocit, že znova stojím pred knižnicou a pred sebou vidím tú bytosť bez tváre. Všetko okolo mňa sa zlialo do jednej machule a v jej strede stál chlap. Ale tentoraz mal aj ústa, aj nos, aj oči... A ešte k tomu aké!

     Svoje okolie som znova videl úplne jasne. Dav ľudí zastal. Zrazu začali všetci otáčať svoje hlavy smerom ku mne. Robili to absolútne mechanicky. Ako roboti, ktorých niekto naprogramoval. Pozerali na mňa stovky žlto plápolajúcich očí. Podvedome som chcel chytiť Katku za ruku. Možno sa vo mne prebudilo niečo ako ochranný pud. Ťažko povedať. Ale aj tak nebol nič platný, lebo tam, kde mala byť Katkina dlaň, bolo... NIČ! Len prázdny vzduch! 

     Pohľadom som prechádzal po bezvýrazných mŕtvych tvárach davu okolo mňa. Všetkým absolútne chýbala akúkoľvek emócia, akoby prešli lobotómiou. Katku som medzi nimi nenašiel. Uvidel som ju až keď som sa pohľadom vrátil k tomu mužovi v dlhom kabáte. 

     Kľačala na zemi vedľa neho, dlaňami opretá o chladnú dlažbu. Okolo krku mala uviazaný dlhý povraz, ktorého druhý koniec zvieral ten chlap vo svojej ruke. Až teraz som si všimol, aké má obrovské dlane. Stretli sa nám pohľady. To už nebola tá Katka, s ktorou som prišiel nakupovať. 

     Nielenže bola na vôdzke ako nejaký pes, ešte aj v očiach mala niečo zvieracie. Zúrivosť, ktorá jednoducho nemohla byť ľudská. Vycerila na mňa zuby a zašklbala povrazom. Štvornožky sa začala približovať ku mne a chlap ju pomaly nasledoval. Zreteľne som videl kvapky potu stekajúce po Katkinom čele, žily, ktoré jej navreli na spánkoch, a povrazom vypálené červené odreniny okolo krku.

     „Ideme si po teba,” povedal chlap v kabáte.

     Čím bol ku mne bližšie, tým viac mu horeli oči a tým viac som cítil zatuchnutý smrad, ktorý z neho vanul.

     „Pohltíme ťa,” povedal. „Celého ťa pohltíme, nezostane z teba vôbec nič.”

     Kabát sa mu začal nadúvať. Spoza spodného lemu pomaly vyliezali tmavé neforemné chápadlá. Kabát neudržal ich tlak, roztrhol sa a spadol na zem. Pod ním nebolo nič, čo by pripomínalo ľudskú postavu. Bola to len čierna rôsolovitá hmota prichytená na dvoch paródiách na nohy, ktorá nedržala tvar. Presvitala ňou spleť nervov a žíl a tá sa končila zauzlená v guči niekde na úrovni srdca. Chápadlá sa mu rozmiestnili za chrbtom a teraz pripomínali skoro anjelské krídla. Naťahovali sa za mnou ako odporné slizké hady za svojou korisťou.

     Chcel som vykríknuť. Chcel som utekať. Nezmohol som však na nič. Mozog mi besnel, srdce splašene bilo, ale nohy sa nechceli ani pohnúť. Už boli pri mne. Telo, ktoré kedysi patrilo Katke, sa mi oprelo do nôh a ja som spadol. Ruky a nohy sa mi pri páde rozleteli a hlavou som narazil na dlažbu. Úplne paralyzovaný som zostal ležať na zemi. Niekde pri nohách som vytušil prítomnosť tej psovitej bytosti a nad sebou som videl toho chlapa. Hľadel som mu priamo do jeho vráskavej tváre, do jeho žltých očí, ktoré zo mňa vysávali energiu.

     „Celého ťa pohltíme,” hovoril mi skoro až šeptom. „Nezostane z teba vôbec nič.”

     Nahol sa ku mne a jeho chápadlá ma začali obopínať. Cítil som, ako mi zväzujú nohy a ruky, ako sa mi plazia po hrudi až ku tvári, ako mi vnikajú do úst a do môjho vnútra. O slovo sa prihlásil dávivý reflex, ale nemal šancu. Ústa som mal úplne zapchaté. Dusil som sa.

     „Celého ťa pohltíme! Nezostane z teba nič! Vôbec nič!” 

 

***

 

„Haló! Nedopovedal si vetu,” doliehal ku mne vzdialený hlas. Celý som sa triasol. Vedľa mňa stála Katka a ustarostene na mňa pozerala. Rozhliadol som sa dookola. Všetko vyzeralo normálne. Dav okolo nás plynul, akoby sa nič nestalo. Pozrel som sa na Katkin krk. Ani stopy po odreninách. Ale ten chlap so žltými očami a chápadlami…

     A vtedy som ho znova zbadal. Stál neďaleko nás, znova mal na sebe kabát, ale po chápadlách už nebolo ani stopy. Aj z jeho očí už zmizla tá zlovestná žiara, ale vyzeral byť naštvaný. Pohol sa naším smerom. 

     „Si v poriad...“ Katka ani nestihla dokončiť otázku. Schmatol som ju za ruku a začal s ňou utekať. Najprv sa vzpierala, ale nakoniec pridala do kroku. 

     Po eskalátore sme vybehli na druhé poschodie. Muž v kabáte sa nebezpečne približoval. Nevedel som, kade ďalej, ale vtom som uvidel nejakého zamestnanca vyjsť z neoznačených sivých dverí. Nezamkol ich. Rozbehol som sa priamo k nim. Rýchlo sme do nich vošli a ja som ich prudko zabuchol.

     „Čo to stváraš, dokelu?! Neviem, či by sme tu mali byť. Poďme von, kým nás tu niekto nájde, “ zúrila Katka. Už chcela vyjsť, ale chytil som ju za ramená a uprene sa jej zahľadel do očí.

     „Prosím, ver mi!“

     Bola dosť vyplašená, ale dala na mňa. 

     Miestnosť vyzerala ako veľký sklad. Bola plná škatúľ rôznej veľkosti. Dostal som nápad. Pár som ich odtiahol, naskladal na seba okolo jednej veľkej poličky a schovali sme sa do tohto provizórneho „bunkra“. Dych sa mi pomaly vracal do normálu. Ani srdce mi už tak veľmi nebilo.

     S úľavou som sa oprel o tú poličku. Zrazu mi niečo spadlo na hlavu.

     „Au!“

     Vzal som tú vec do ruky a chcel ju od zlosti niekde hodiť. Bola to kniha. Ťažká kniha. Niečo na nej bolo zvláštne. Chcel som ju otvoriť a pozrieť sa, čo v nej je. Vtom niekto prudko odtiahol škatule z nášho bunkra. Rýchlo som si ju strčil pod mikinu. 

     Stál tam... Ten divný strašidelný muž. Neviem, ako nás našiel. Ukázal na mňa prstom. Adrenalín mi znova vyskočil na maximum, pulzujúce srdce som cítil až v ušiach. Všetky zvuky naokolo zmizli. Videl som, ako sa Katke hýbu pery, ale nedokázal som zachytiť slová, ktoré z nich vychádzali. Pohľadom behala zo mňa na toho chlapa a zase späť.

     Už neukazoval na mňa. Mieril na Katku. Začal sa k nej približovať. Už som len čakal, kedy mu zožltnú oči, na chrbte vyrastú chápadlá a spod kabáta vytiahne dlhé lano, ktoré jej znova uviaže okolo krku. Nemohol som ho nechať, aby jej ublížil. Pozbieral som všetku silu v sebe, vstal na nohy a rozbehol sa priamo naňho s rukou pevne zovretou do päste a napriahnutou k úderu...

 

 

Udrie? Neudrie? Ešte tento týždeň prídeme s kapitolou č. 7!