Nákupné centrum (Katka)

 

„Félix. Félix! Fééélix!!!“ plieskala som ho po tvári snažiac sa ho vrátiť do života. Konečne sa pomaly začal dvíhať a ohmatával si pritom hlavu.

     „Mladý, šibe ti?!“ SBS-kár veru nebol Félixovým boxerským výkonom nijako nadšený.

     „Prepáčte, ja..., ja by som... prisahal...“ pokúšal sa Félix zo seba dostať nejakú ucelenú myšlienku.

     „Je mi to jedno! Vy, narkomani, ste všetci rovnakí. A von!“ zrúkol chlap v dlhom kabáte.

     „Ale ja...“

     „VÓÓÓN!!!“

     No, zdá sa, že tu dnes už asi nič nekúpime.

     SBS-kár nás oboch šikoval smerom k východu. Tesne pred ním ho oslovila nejaká namachlená fiflena v priliehavom svetríku. Vyzerala, že potrebuje pomoc a sekuriťák mal zrazu oči len pre ňu. No jasné, chlap... Aké typické...

     Vtom ma Félix znova chytil za ruku. Bolo jasné, že sa nám podarilo dostať sa úplne mimo pozornosť chlapa, ktorému pred chvíľou stačil zlomok sekundy na totálne spacifikovanie Félixa rútiaceho sa  naňho. Jeden opatrný krok bokom... potom druhý..., tretí... a teraz behom preč! Prvé dvere v našom zornom uhle boli tie na WC-ko pre hendikepovaných.

     „Ehm... Félix, pevne verím, že nie si hendikepovaný,“ chcela som aspoň trochu odľahčiť situáciu, keď sa nám podarilo zabuchnúť za sebou dvere a zacvaknúť zámok na nich.

     „Prepáč za to divadlo, Katka,” odignoroval moju poznámku. „Chvíľu tu počkáme, kým sa to neupokojí,“ povedal.

     „Nechceš mi to zatiaľ nejako vysvetliť?“

     Skôr, ako mal čas nesúhlasiť, hodila som naňho pohľad psa vyvaľujúceho sa na práve vyčistenej pohovke na svojho pána.

     „Vieš, ja ťa... nechcem... zaťažovať svojimi... problémami,“ liezlo s dlhými prestávkami z neho.

     Nuž ale hádam si len nemyslí, že ma jeho výhovorky presvedčia.

     „Félix, na mňa sa môžeš spoľahnúť. Jednoducho mi to povedz,” pokúšala som sa naliehať. Rýchlo som si však uvedomila, že so svojimi tajomstvami sa mi asi... vlastne... nie asi, ale celkom určite nezdôverí. Predsa však pustil pár viet... O strašidelnom chlapovi v dlhom kabáte. O jeho horiacich žltých očiach. O akomsi lane okolo môjho krku... Znelo to takmer komicky. Ako z hororu alebo fantasy.

     Zamyslela som sa. Sama mávam v poslednom čase zvláštne zážitky. Mohla som to preniesť naňho? Nemáme nejaké zvláštne spojenie? Bolo to ako Akty-X. Tá myšlienka ma rozosmiala.

     „Nie, nefuč sa! To som sa nesmiala tebe. Ani na tebe, ty môj ochranca!“

     Urobilo som krok k nemu, ale on predo mnou cúvol. Všimla som si, že niečo schováva pod mikinou. Nevyzvedala som. Opatrne sme odchýlili dvere a keď sme toho chlapa v dlhom kabáte nikde nezbadali, vyšli sme von. Určite nás musel pri tom niekto vidieť. Ktovie, čo si pomyslel o dvoch tínedžeroch naraz vychádzajúcich z jedného WC?  

     „Ach, tá moja hlava. Tá bolesť ma zabíja. Poďme si na chvíľu sadnúť, čo povieš?“ navrhol Félix.

     „Jasné, poďme hore na poschodie,“ súhlasila som. Dúfala som, že z neho ešte niečo dostanem. Naskočili sme na eskalátor. Pyšne som si obzerala svoje nové tenisky. Félix niečo rozprával, ale nevnímala som ho. A ak som sa o to aj pokúšala, ničomu som nerozumela. Strácala som sa vo vlastných myšlienkach o horiacich žltých očiach. Ani som si nevšimla, kedy sme boli na konci. Späť do reality ma vrátil až môj pád na konci eskalátora.

     „Kaťa!“ skríkol Félix, „si v poriadku?“

     „Áno, len som sa príliš hlboko zamyslela.“

     „Už si dosť veľká na to, aby si sa konečne naučila chodiť,“ nezvyčajne zažartoval. Bola to azda jeho vôbec prvá naozaj vtipná poznámka, odkedy ho poznám. Obaja sme sa zasmiali. Mohlo by sa zdať, že napätie povoľuje.

     Félix vytiahol spod mikiny akúsi knihu. Bola zvláštna. Vyzerala  bezpochyby veľmi staro. Červeno-hnedý kožený obal so železnou výstužou. Mala určite aspoň päť kíl. A nechcem znieť ako z vešteckého okienka, ale tá kniha mala svoju energiu. Akoby ju slepý mních v zrúcanom kaštieli vyryl do papyrusu krvou hriešnikov a zošil ju niťou z klbka beznádeje. Azda bola obalená nekonečnými očami, ktoré sledovali každého nehodného zvedavca.

     „Bola v tom sklade...“

     „Ty zlodej,“ šplechla som mu s poriadnou dávkou irónie medzi oči.

     „Ha-ha-ha!“ rozosmial sa Félix. „Vieš, ako ma udrela, keď tam padla na mňa? Tak som si ju požičal,“ dodal s rovnakou mierou irónie. „Veď aj tak tam len zapadala prachom.“

     Na čelnej strane sa dal prečítať názov: Annales daemonum.

     „Fúha, to bude asi niečo s démonmi,“ zablýskali Félixovi oči. „Ale pozri! Žiadny autor, obsah, nič. Čudné. A aha, aké zažltnuté strany. Dobre predpotopná literatúra.“

     Listoval v bohato ilustrovanej knihe. Všade boli staroveko vyzerajúce symboly. Asi návody na rituály a opisy príšer. Zrazu sa Félix zastavil.

     „Azazel…!“ zašepkal a behal očami po riadkoch v knihe. Pery sa mu pohybovali, ale zvuk chýbal.

     „Hej! Čítaj nahlas! Tiež chcem počuť,“ strčila som doňho.

     „Azazel je padlý anjel, jeden zo známych obyvateľov pekla. Je to démon-pokušiteľ, ktorý zradil Boha a bol vyhnaný z neba. Je to démon púšte alebo smrti prezývaný démon...“

     Nedokončil vetu. Pár krokov pred nami stál... opäť ten strašný chlap v dlhom kabáte. Skok ku eskalátoru smerujúcemu o poschodie nižšie a potom sme to brali po dva schody naraz. Ak teraz padneme...

     „Tak to bolo o chlp,“ nepokojne sa obzeral Félix, či znovu nezbadá nášho prenasledovateľa.

     „Vážne, Félix, kto normálny kedy povedal ´o chlp´?“

     „Pripadám ti niekedy normálny, Katka?!“ sarkasticky prehodil smerom ku mne.

     „Aha, 5D kino, poďme na horor!“ navrhla som mu. Milujem horory! A ešte som aj chcela vidieť Félixovu reakciu.

     „Nemám rád horory. Stačia mi tie, čo zažívam denno-denne live.“

     „Nebuď strachopud, bude psina.“

     Plagát pozýval na film Jaskyňa. Ako ukážka bola len tma. Ja sa jej nebojím. Strach z tmy je len reflex našich predkov. Nevedeli totiž, či je večera pred nimi alebo sú tou večerou oni. Tma ma skôr fascinuje. Vždy keď idem v tme po schodoch do pivnice, vystriem ruky a užívam si tú temnotu a samotu. Ten fakt, že okolo mňa môže byť čokoľvek. Sen, či nočná mora. No ja idem vzpriamene, hrdo a všetko to vnímam. To je odvaha! Ale aj hlúposť, keď napríklad občas netrafím schod...

     „Félix a strachopud sú antonymá,“ urazene hlesol Felix.

     „No tak sa ukáž! Platím ja!“ vyzvala som ho.

     Vošli sme do tmavej komory, nasadili si okuliare a čakali. Pred nami sa objavili dva oválne čiernočierne kamienky. Okolo nich vytryskovali žltasté plamene. Oči! Približovali sa. Cítila som, ako sa Félix vo vedľajšom kresle trasie. Docvaklo mi to! Desivý chlapík so žltými očami! Plamene už boli takmer na dohmat, keď odrazu nepochopiteľne zhasli... tma! Čo je? Takto to vyzerá v tej jaskyni? Vtom som zacítila dotyk akejsi studenej ruky na mojej ruke. Toto asi nie je súčasť filmu. Na celom tele mi naskočila husia koža. Zvrieskla som na plné hrdlo. Tým som naštartovala aj Félixa...

     „Poďte von, vypadol prúd,“ ozval sa nenormálne pokojný hlas uvádzačky...

 

 

Fúúú! Tak to teda bolo... No a pokračovanie bude ešte väčšie FÚÚÚÚÚ... Už o niekoľko dní!