Parčík (Félix)

 

     Obaja sme z kina priam vyleteli. Uvádzačka na nás len nechápavo pozerala. V celej budove vraj vypadol prúd. Ale kto by sa bál? Očividne len ja. A aj Katka.

     Ani som si neuvedomil, ako rýchlo utekám. Ešte vo vnútri som ju schmatol za ruku a stále nepustil. Uvedomenie si, že ju držím, ma spomalilo. Zvoľnil som tempo. Potrebujem sa nadýchnuť, aby som jej vysvetlil, prečo panikárim. Len dúfam, že to bol iba film a ona je z tejto kliatby vynechaná.

     „Prepáč, Félix. Neuvedomila som si, že niečo takéto bude v tom filme,“ ospravedlňovala sa.

     Nechápavo som na ňu hľadel. Veď to predsa bol film, nebola to realita. Alebo nie?

     „Si v pohode?“ nedôverčivo sa mi pozrela rovno do očí. Očividne však z toho bola viac nesvoja ako ja.

     Stále som na ňu zmätene hľadel. Bol som neschopný slova. Nie, toto nemôže byť pravda. Chytil som sa za hlavu. Potreboval som si niekde nutne sadnúť, začínalo sa mi točiť v hlave. Evidentne na mňa išiel závrat. 

     Schmatol som Katku za ruku. Vliekol som ju za sebou na najbližšiu lavičku, pretože aj ona bola bledá ako stena. Je toho na ňu príliš veľa. Takže sa jej ani nečudujem... 

     Sadol som si a na chvíľu som sa započúval do zvukov neďalekej rieky. Voda upokojuje. Je to krásny element, ale rovnako nebezpečný ako nádherný. 

     „Katka, musíme sa porozprávať. Tie pre...“

     Prerušil ma zúfalý výkrik a hneď za ním naplnil celý priestor plač. Keby plač. Šialený nárek. Rev! Znel, akoby niekoho krájali zaživa. Katka to očividne počula tiež. Chytila ma za ruku. Bola vystrašená. 

     „Félix? Čo sa deje? Tiež to počuješ?“

     Pokúšali sme sa identifikovať, odkiaľ ten zvuk prichádza. Obzerali sme sa na všetky strany. Katka niečo hovorila, ale ja som ju počul veľmi tlmene. Mal som pocit, akoby sa mi mozog ponoril do hmly. Akoby rozprávala cez vrstvy perín. Snažil som sa jej odpovedať, ale nedokázal som to.

     Bytostne som potreboval vedieť, odkiaľ prichádza ten plač. Postavil som sa a zamieril k rieke. Čosi nedefinovateľné ma k nej ťahalo.

     „Haló, Félix. Kam to ideš?“ v jej hlase bolo počuť pochybnosti o mojom zdravom úsudku.

     Hmla v mojej hlave sa prehlbovala a ja som Katku už takmer vôbec nepočul. Potreboval som zistiť len pôvod toho zvuku. Čo ak tam niekto spadol a teraz potrebuje pomoc?

     „Félix, preboha, nechoď tam!“ zúfalo kričala Katka v hysterickej panike.

     Ale veď je všetko v poriadku. Prečo je taká nervózna?

     Odrazu som zacítil mokro v topánke. To ma prebralo a vytiahlo z tej nekonečnej hmly. Pozrel som sa pod seba a zhrozil sa. Prečo stojím v rieke?! Otočil som sa a pohľadom hľadal Katku. Stála uplakaná na brehu a mávala na mňa. 

     Hmla tu ale stále bola. Stále ma obklopovala, aj keď už nebola taká hustá. Niekde vo svojom vnútri som cítil, že to, čo robím, nie je správne. Neznáma sila ma však ťahala stále hlbšie a hlbšie do rieky.

     Za mnou sa ozval intenzívny špľachot. To sa Katka rozbehla za mnou a brodila sa cez vodu. Počul som jej krik, ale nič som nerozumel. Až zrazu...

     „Nepočúvaj to! Prosím ťa, nepočúvaj to! Félix, nepočúvaj...!“ zúfalo opakovala stále dookola.

     TO? Čo je TO?

     Pozrel som sa do rieky a uvidel som obrovskú konskú hlavu plávajúcu na hladine. Kde to má telo? Ponorilo sa to pod vodu a zbadal som dlhočiznú plutvu pokrytú šupinami. Na čiernom šupinatom tele sa odrážalo slnko tak, že sa to pohybom menilo na zelené čosi. Pozeral som ako omámený. Niečo takéto krásne a zároveň desivé nemôže v skutočnosti existovať. Vtom som si spomenul, do čoho som nás oboch zatiahol. A na Katku, ktorá sa počas môjho omámenia rozbehla do vody. 

     „Katka? Katka?!“

     Nikde som ju nevidel. Začal som panikáriť. 

     Našťastie bola v poriadku. Stála takmer po pás v ľadovej vode pár metrov odo mňa. Schytil som ju a ťahal na breh. Ten tvor ju asi zmagoril rovnako ako mňa.

     „Preboha! Čo sa to stalo? Celá som mokrá! A j-j-j-je m-m-m-mi s-s-s-stra-š-š-š-ne z-z-z-zima...“ zmätene sa ohliadala a neskutočne nahlas drkotala zubami. Bol som príliš ohromený tým, čo sa práve stalo, takže som jej nedokázal odpovedať. 

     „Dobrá otázka, dobrá otázka, veľmi dobrá otázka,” mrmlal som si viac pre seba. „Naozaj, čo sa to vlastne stalo?“

     Sedel som vedľa nej a stále ju držal. Akoby som sa bál, že opäť skočí do vody. Chvíľu sme tak zostali a na mňa začala doliehať ťažoba kliatby, ktorú som práve uvalil na Katku. Chcel som od nej odísť preč. Vedel som, že musím od nej odísť preč. 

     „Prepáč, Katka, budem musieť ísť. Bojím sa, že tieto tvory vidíš kvôli mne. Nechcem, aby si musela prechádzať rovnakými vecami ako ja.”

     Rýchlo som vstal a vykročil som. Nevedel som, kam pôjdem, ale vedel som, že musím odísť čo najďalej od Katky. Preč. Preč! Preč!!! Zrazu som za sebou počul kroky. Chytila ma za ruku a otočila k sebe. Pritiahla si moju tvár bližšie a... pobozkala ma. Len tak... Jemne. Akoby mi chcela povedať, že nemám odchádzať.

     Vzápätí sa odtiahla. Akoby si až teraz uvedomila, čo spravila. Zmätene som na ňu hľadel. 

     „Č-č-čo to bolo, Katka?“ lapal som v úžase po dychu.

     Priznám sa, v mojich šialených snoch a fantazijných víziách som sa neraz bozkával s krásnymi dievčatami, ale že sa to stane naozaj realitou... A s Katkou...! Nie, to som naozaj nečakal. 

     „Potrebovala som ti len ukázať, že ťa nenechám len tak odísť. Už si ma do toho namočil až po uši. Doslova! Nemyslíš? Pozri, ako zo mňa tečie!“

     Usmiala sa. Ja som sa usmial tiež. Bolo príjemné byť s niekým normálnym v tomto nenormálne chorom svete.

     „Naozaj sme obaja úplne premočení. Čo povieš na teplý čaj u nás doma? Môžeme sa porozprávať a zároveň sa aj usušiť,“ navrhla Katka. Opäť vložila svoju mokrú dlaň do mojej a urobila len taký jemný pohyb preč od tej rieky.

     „To znie dobre,“ prisvedčil som a s radosťou sa nechal viesť. Spoločne sme vykročili k domu, v ktorom bývala.

 

 

Ste zvedaví, čo sa bude diať v Katkinom byte? Ďalšia kapitolka naozaj už čoskoro!