Izba (Katka)

 

     Po príchode do nášho bytu som Félixa poslala do svojej izby. Na to, aby som našla niečo preňho na prezlečenie, som musela vyrabovať tatkovu skriňu.

     Kým sa prezliekal, odbehla som do kuchyne a postavila vodu na čaj. Čakajúc, kým zovrie voda, som sa zamyslela. Z okna som dole pod sebou videla neónový znak lekárne. Nebolo ho ale dobre vidieť. Bol rozmazaný... ako v obrovskej hmle. Snažila som sa zaostriť, no nešlo to. Pocítila som zvláštne tajomno v atmosfére okolo. 

     Zo zamyslenia ma prebudil zvuk pískajúcej kanvice. Vypla som plyn a zaliala čaj. Pousmiala som sa nad svojím úletom z reality. Absurdné, nemyslíte? 

     Asi som pri tom páde do vody prechladla..., pomyslela som si a ako na povel som si kýchla. Budem musieť skočiť do lekárne, dokončila som myšlienku. 

     Keď som vošla do izby, Félix už oblečený v tatkovom outfite sedel zamyslený na zemi s mobilom v ruke. Položila som hrnčeky s pariacim sa čajom na stôl a snažila sa zistiť, čo to porába.  

     „Hľadám tú vec, či čo to bolo, čo sme videli v rieke. Chcem vedieť, čo to bolo zač,“ povedal takmer nezrozumiteľne. 

     „Tak čítaj nahlas, aj ja som zvedavá,“ sadla som si k nemu a uprene mu hľadela do telefónu. 

     „Volá sa to kelpia. Je to mýtická bytosť, pochádza zo Škótska. Má podobu koňa, ale od polovice tela má rybí chvost. Dokáže sa premeniť aj do ľudskej podoby. Svojím plačom láka ľudí do vody, najmä deti, aby na nej jazdili. Nakoniec ich utopí a zožerie,“ prečítal.

     Nechápavo sme si navzájom hľadeli do očí. Pomaly sme si začali uvedomovať, že všetko, čo sme práve videli a zažili, je realita. Prepukli sme v oslobodzujúci smiech. I keď to je reálne, stále je to absurdita nad absurditu.

     Félixa ale smiech veľmi rýchlo prešiel. Z ničoho nič vypol telefón, rýchlo vyskočil. Do tašky si nahádzal mokré veci a rýchlo zamieril priamo ku dverám. Vstala som a šla za ním.

     „Kam ideš?” spýtala som sa, kým si obúval topánky. Cítila som, že niečo nie je v poriadku. Bol evidentne nervózny. 

     „Katka, musím odísť. Viem, že povieš, že ma nenecháš odísť. Ale ver mi, toto som už raz zažil… a… nedopadne to dobre. Ono... je to komplikované,” rozprával roztržito.

     Je to asi osud, aby sa všetko začalo kaziť v najlepšom. Veď už-už to vyzeralo, že Félix... a ja... spolu... Síce som od šťastia neskákala dva metre nad zem, ale... A teraz... Ale je to jeho rozhodnutie. Chcem však odpovede. Chcem vedieť, prečo chce odísť, prečo sa správa takto zvláštne.

     „Félix, prosím. Nejdem ťa nútiť zostávať tu, ale vysvetli mi prečo? Povedz mi, čo sa ti stalo. Čo sa stalo v tvojej minulosti? Prečo sa tak strániš? Ak chceš teraz odo mňa odísť, potrebujem vedieť prečo…” vravela som rozhodne, aj keď ma to bolelo. Nepustím ho preč z tohto bytu, pokiaľ mi nepovie pravdu.

     Nielen moje slová, ale zrejme najmä tón môjho hlasu a postoj naňho očividne zapôsobili. Zastavil sa. Opäť si vyzul topánky a dlho mlčal. Pridlho. Bez slova sa mi pozeral priamo do očí s nádejou, že zmäknem a pustím ho bez otázok preč.

     „Dobre. Ako chceš. Poviem ti to,” povedal takým hlasom, že mi nabehla husia koža. Nadýchol sa a po chvíľke pauzy pokračoval.

     „Týka sa to smrti mojich rodičov,“ povedal opatrne. Červenal sa, lebo ho dobehla vlastná lož.

     Zarazene som sa na neho pozrela. „Veď... veď si predsa vravel, že nevieš, ako umreli,” povedala som so sklamaním v hlase. Nemusel mi predsa klamať, nie? 

     „Viem, čo som povedal a aj viem, čo sa im stalo. Nikdy som ale nepredpokladal, že budeš niekedy vidieť to, čo ja.” povedal.

     Félix prestal rozprávať, aby sa nadýchol. Mne nechal trochu času na spamätanie sa. Rukou som mu naznačila, aby šiel do mojej izby. Sadli sme si na posteľ.

     „Keď som bol malý, mával som nočné mory skoro každú noc. Vždy sa mi v mojich snoch ukazovali tie žlté svietiace oči. Jedného dňa sme išli stanovať aj s tetou, jej manželom a ich dcérou. Moja teta s mamkou si boli veľmi blízke, takže ona vedela o všetkom, čo sa so mnou deje, čo sa mi sníva a podobne.”

      Na chvíľku sa odmlčal. Párkrát sa zhlboka nadýchol a utrel si slzy, ktoré sa mu tisli do očí. Najradšej by som ho v tej chvíli chytila za ruku, ktorú mal položenú len pár centimetrov od mojej, no neodvážila som sa. Bála som sa, že by už viac nič nepovedal. 

     Nesmelo pokračoval roztraseným hlasom: „Bola už tma a chceli sme ísť spať. Mamka sa bála, že budem mať opäť nočné mory. Silno ma objala, povedala mi, že ma ľúbi a v objatí sme spoločne zaspali. Bol som šťastný.

     O chvíľu som otvoril oči. Myslel som si, že je to iba sen. Vyšiel som zo stanu a s úsmevom som kráčal po lúke smerom k obrovskému mesiacu na nočnej oblohe. Do cesty mi zrazu vošla mohutná postava. Urobil som opatrný krok späť. Úsmev mi pomaly klesal. 

     Tmavá postava sa pomaly približovala ku mne. Celý som sa začal triasť. Ten pocit som poznal. Bola to ďalšia nočná mora. Ak máš nočnú moru, prvé, čo si musíš uvedomiť, je to, že je to iba v tvojej hlave. Že to nie je skutočné. Potrebuješ sa zobudiť. Rozbehol som sa smerom do lesa, aby som ušiel príšere, zatiaľ čo som sa snažil prebudiť sa. Moja myseľ to však odmietala, a tak som sa snažil nájsť iný spôsob, ako uniknúť. 

     Vpravo som náhle uvidel koniec lúky. Myslel som si, že to si moja myseľ vytvorila obrovskú priepasť, aby som do nej mohol spadnúť. Uniknúť príšere a prebrať sa. Prudko som preto zabočil doprava, zavrel oči a utekal ešte rýchlejšie. 

     Bol som už iba pár metrov od priepasti, keď som začul krik mojich rodičov. Prekvapene som otvoril oči. Toto sa mi ešte nikdy nestalo. So slzami v očiach a roztraseným hlasom na mňa kričala mamka, aby som sa okamžite zastavil. Nechápal som, čo sa deje. 

     Pozrel som sa späť a obrovská príšera so žltými očami, ktorá stále viac a viac naberala na výške, sa mi pozerala priamo do očí. Vtom sa medzi nás postavili moji rodičia. Objali ma, chrbty namierili k príšere. Celý svet sa mi zastavil, keď som na svojej roztrasenej koži ucítil teplo mamkiných rúk. Toto nebol sen.

     Spoza mamkinho úsmevu, ktorý hovoril, že ma ochráni a všetko bude v poriadku, som uvidel obrovské krídla tej tmavej obludy. Ruky s pazúrmi ostrými ako žiletky schmatli rodičov a zúrivo ich odhodili do bezodnej sa priepasti. 

     V sekunde som celý spotený otvoril oči. Ležal som v nemocničnej izbe. Najprv som sa musel spamätať. Bol to len sen, však? Nič také sa v skutočnosti nestalo. Nemohla to byť realita… naivne som si opakoval. Vtom už ku mne kráčala neznáma pani v bielom plášti. Rozplakal som sa. ´Kde sú moji rodičia? Kde je mamka? Kde je ocko? Sú tu, však? Čakajú ma na chodbe….išli iba na záchod, všakže?´ kričal som dookola, aj keď som tomu stále každým ďalším slovom prestával veriť aj ja sám. Sestrička mi povedala, že ma priniesla nejaká rodina, ktorá ma našla v lese samého. Zjavne ma z toho vinila. Vzdala sa ma vlastná rodina... 

     Nikto mi neveril, čo sa v ten deň stalo. Od tohto dňa som žil v domove. Nejaké obdobie som navštevoval psychiatriu, kde sa ma snažili vyliečiť z mojich bujných fantázií. Toto je môj príbeh. Chápeš, čo ti to chcem povedať? Človek, ktorý ma ľúbi a chráni, umrie...”

 

 

A hneď po prázdninách príde jubilejná desiata kapitola!