Skriňa (Katka)

 

     „Veď som si len pretrela oči!“ kričala som takmer na plné hrdlo. 

     Félixa niet...

     Obzerala som sa a dúfala, že si len robí žarty a každú chvíľu vykukne spoza dverí. V hlave som si postupne prechádzala udalosti posledných tridsiatich sekúnd. 

     Félix dohovoril, potom som sa rozplakala, utrela som si oči a ... a ... a mráz. Zrazu mi to doplo!

     Ten istý mráz, ktorý mi prebehol po chrbte pri tej skrini na povale v škole a ten istý blbý pocit, ktorý som cítila, keď som sa prebudila opäť v školskej šatni. Prečo sa toto deje? 

     Rozplakala som sa.  

     Prečo nemôže byť, chudák, šťastný? Prečo? Prečo, prečo ho proste nemôžem len tak normálne milovať? 

     Snažila som sa poutierať si ten potok sĺz rinúci sa z mojich očí. A stále som sa obzerala s nádejou, že ho zbadám. Pocit beznádeje a nenormálneho smútku sa ma zmocňoval čoraz viac a viac. Mráz! ... Zase! 

     Zdvihla som hlavu a snažila sa upokojiť. Schytila som do ruky mobil. Jasné, vybitý. Výborne, akurát teraz, pomyslela som si.

     Hlavou mi stále behal iba Félix. Kam zrazu zmizol? Ako sa teraz asi cíti? Vyrozprával mi svoje tajomstvo! Svoj najtajnejší príbeh. Snažila som sa myslieť na jeho milý úsmev, ktorý mi prináša radosť. Nevedela som sa však zbaviť pocitu, že niečo tu nehrá, niečo tu nie je v poriadku. 

     „Už nevládzem,“ mrmlala som si sama pre seba. „Áno, milujem ho, ale fakt už nevládzem.“ Snažila som sa dať si všetko v hlave do poriadku. Tých posledných pár dní bol totálny chaos. 

     Veď ja som ho aj pobozkala, uvedomila som si náhle. 

     Počas toho zmätku som si ani neuvedomovala, čo vlastne robím. Nie, že by som to ľutovala, ale dúfam, že som nepovedala nič cez čiaru. Spomenula som si na ten pocit. Na tie jeho nádherne mäkké a teplé pery. Na omamnú vôňu jeho tela. A na to, ako krásne mi v tom momente bolo. Upokojovalo ma to.

     Musím ho ísť hľadať, pomyslela som si. Nemôžem tu predsa len tak sedieť, musím aspoň dačo urobiť. Dvihla som sa z postele a hľadala som nabíjačku. Nikde nie je. Čudné… Prisahám, že si ju vždy nechávam tu na stolíku.

    Až teraz som si uvedomila, že s mojou izbou niečo nie je v poriadku. Žeby som nebola jediná, ktorá len tak náhodou zmizla? Ale veď som predsa vo svojej izbe! Teda som aspoň dúfam, že to je moja izba.

     Prešla som k dverám. Chytila som kľučku. Ťahám, ťahám a nič. Zamknuté. Nie, nie, nie. Toto nie je možné! Toto fakt nie! Začala som znova panikáriť. 

     Vtom si ju všimla. Tú skriňu! Tú zo školskej povaly. Ale veď to predsa nemôže byť ona. Čo by robila v mojej izbe? Stále som bola presvedčená, že to je moja izba. Všetko bolo rovnaké... a zároveň také odlišné... 

     Pristúpila som k nej. Pozorne som si ju obzrela. Mala som z nej taký nepríjemný pocit. Čosi mi nahováralo, aby som ju otvorila. Nutkaniu pozrieť sa do skrine som nevedela odolať. 

     Chytila som dvere a pomaly ich potiahla. Neboli zamknuté. Opatrne som ich otvárala. A pre istotu som zatvorila oči. Zo skrine sa vyvalil nenormálny chlad. Od prekvapenia som odskočila a otvorila oči. Skriňa bola prázdna. Prázdna ako bezodná priepasť. Len tá zima. 

     Unavená som si sadla na posteľ. Rozmýšľala som. Rozmýšľala o tom, ako veľmi mi Félix chýba a ako strašne ho mám rada.

     V kútiku izby sa mihol tieň. Aspoň sa mi tak zazdalo. Bolo to naozaj alebo len moja fantázia pracuje na plné obrátky? 

     Vrátila som sa ku skrini. Čosi neznáme ma k nej ťahalo. Nevedela som odolať. Uprene som hľadela do tmy v nej. Čím dlhšie som do nej hľadela, tým viac som sa cítila ako bez zmyslov. Snažila som sa od nej odtrhnúť oči, ale nedarilo sa mi to. Cítila som, ako sa prepadávam kamsi do tej tmy.

 

*********************************************************************************************************************************************

 

     „Vstávaj! Vstávaj!“ blížil sa ku mne odkiaľsi z diaľky známy hlas. Pomaly som sa vracala do života. Otvorila som oči. Bola som opäť vo svojej izbe. Stál pri mne Félix a objímal ma. Bola mi strašná zima. Zjavne som halucinovala alebo odpadla.

     „Bál som sa, že sa ti niečo stalo. Si v pohode?“ prihováral sa mi Félix. 

     Keď som mu povedala, čo som si pamätala zo svojho zážitku so skriňou, hľadel na mňa s hrôzou v očiach.

     „Nevieš, ako sa mám toho démona zbaviť?“ opýtala som sa ho. 

     „Podľa všetkého ak zomrie ten, ktorého démon posadol, démon odíde,“ odpovedal úplne bez emócie.

     „Ale to predsa nie! Nemôžem ťa nechať umrieť! Musí byť aj iná cesta!“ vyletelo zo mňa. 

     „Iná cesta nie je,“ odvetil Félix a podával mi nôž. 

     „Nie, to predsa nemôžem urobiť,”  odstrčila som mu ruku aj s nožom preč. Vtom som si všimla, že Félix má žlté oči. Ale to predsa znamená… 

     Ani som nestihla dokončiť myšlienku a celá izba sa ponorila do akéhosi tieňa. Nič som nevidela. Hlava mi trešťala, išlo mi ju roztrhnúť. Jasné. Je v mojej hlave. Musím mu odolať. Kvôli Félixovi. Pre Félixa to musím urobiť.

 

*********************************************************************************************************************************************

 

     Zobudila som sa vo svojej izbe. Všetko bolo na svojom mieste. Skriňa zmizla. Akurát Félixa nikde niet. Už viem, čo musím urobiť. Do ruky som schytila nôž a siahla po telefóne. Skoro mi vypadli oči. Bol nabitý takmer na sto percent. Zavolala som Félixovi...

 

 

Zdvihne? Nezdvihne? Ohlási sa? Pokračovanie už čoskoro!