Nemocnica – Félix

 

Keď som dorozprával, oblial ma studený pot a hrdlo mi zovrelo tak silno, až som mal problém vôbec prehltnúť. Nastalo to viac-menej očakávané trápne ticho. Ticho po tom, ako sa niekomu zveríte so svojím príbehom a on ho nechápe. Alebo ešte horšie – opovrhuje vami. Tak presne toto sa práve v tejto chvíli odohrávalo. 

     Nikdy som nikomu o tom, čo sa stalo rodičom, nehovoril. Jednak som to nemal komu rozprávať a jednak som nedokázal zniesť ten pocit viny, ktorý som pociťoval zakaždým, keď som si na to spomenul. Čakal som. Dlho. Striehol som na čo i len najmenšiu zmenu v jej očiach. Strach, neistota. Ale ona... nič. 

     Na tvári sa jej stále rozliehal ten nežný, úprimný úsmev. V tom okamžiku som cítil, ako sa v mojom vnútri zrútila pomyselná stena, ktorú som si tých niekoľko rokov budoval. Tá, ktorá ma mala ochrániť. A zrazu tam už nebola. Je zvláštne, ako jedna krehká osôbka dokáže za sekundu vás a vaše premýšľanie otočiť o stoosemdesiat stupňov.

     Po chvíli som sa pristihol, ako jej sústredene a zamotaný vo vlastných myšlienkach blúdim očami po tvári. Tak veľmi som túžil dotknúť sa jej pokožky. Ale akoby ma moje zabudované reflexy predom varovali, že by som tým letmým dotykom všetko pokazil. Akoby ma ten jeden dotyk mohol spáliť. 

     Musel som sa sám nad sebou uškrnúť. Ako mi len dokázalo jedno dievča takto popliesť hlavu?

     No v okamihu som zamrzol. Kdesi za chrbtom som zacítil mrazenie. Niekto za mnou stál. A bol som si istý, že to bol ON. Chcel som sa prudko otočiť, ale už bolo neskoro. Moju myseľ zrazu zahalila prázdnota.

 

*********************************************************************************************************

     Ani neviem ako, začal som sa pomaly prebúdzať. Oči ma neskutočne pálili. Museli si zvykať na všetky tie žiarivo biele steny, ktorými som bol obklopený. Neodvážil som sa ani len nahlas dýchať. Nemal som ani potuchy, kde som, no aj tak mi to bolo nejakým veľmi nepríjemným spôsobom povedomé. Keď som sa okolo seba lepšie porozhliadol, videl som, že sa nachádzam v dlhej bielej chodbe. 

     Na strope boli každé dva metre svetlá. Moje telo sa samo od seba začalo pohybovať dopredu. Nebránil som sa. Tak či tak som potreboval zistiť, kde sa nachádzam. 

     Prstami som sa dotkol jednej zo stien. Ako som predpokladal, kachličky na stene vôbec neboli na dotyk chladné. Akoby som sa dotkol len prázdnoty. Stiahlo mi žalúdok. Toto predsa nemôže byť reálne. Postupujúc ďalej som si začal uvedomovať, že mi je toto miesto povedomé.

      Nemocnica! Toto je predsa tá nemocnica, kde som sa ocitol po smrti svojich rodičov. V ústach som pocítil chuť zvratkov.

     Spamätaj sa!, presviedčal som v duchu seba samého. Prudko som vydýchol. Niečo tu evidentne nesedí. Musím nájsť to niečo. Niečo, čo sa len tak bežne nenachádza v nemocniciach. Možno to bude návod k tomu, ako by som sa odtadiaľto dostal. 

     Obozretne som pokračoval ďalej pridŕžajúc sa steny. Svetlá na strope pomaly tmavli a začali nepravidelne poblikávať. Moju myseľ pridržiavala pri racionalite len myšlienka, že musím okamžite nájsť Katku. Keby som si dovolil pomyslieť na hocičo iné, zbláznil by som sa.

      Po ďalších nekonečných minútach sa začala chodba zužovať. Rýchlo som vydýchol a zrýchlil som krok. Veď už predsa musím byť blízko.

     Chodba sa ponorila do tmy. Všetky lampy akoby zrazu dostali pokyn nefungovať. Jediné, čo som mohol rozoznať, bol koniec chodby. A tam stála! Tá skriňa...

     V tej hlbokej tme, na ktorú si moje oči ešte stále len zvykali, som mohol vidieť jej obrysy. Zastal som a musel som prižmúriť oči, aby som sa presvedčil, či naozaj vidím dobre. Našiel som to. Návod.

     „Félix?” ozvalo sa zo skrine a ja som sa prudko nadýchol.

      Bol to Katkin hlas. Znel tak hrozne zúfalo, ako keby ju tá skriňa upaľovala zaživa.

     „Felix!” ozvalo sa to znova, no ešte naliehavejšie a zúfalejšie.

     Buď teraz, alebo nikdy! Nesmiem ju stratiť! Je to človek, pre ktorého som bol ochotný zomrieť. Áno, v tejto chvíli som si uvedomil, že ju naozaj milujem.

     Rýchlo som sa natiahol ku kľučke a prudko ňou trhol. Tie dvere sa mali rozletieť, vypadnúť z pántov, dolámať, ale ony sa úplne nepochopiteľne začali otvárať pomaly a so strašidelným škripotom. Tak pomaly, ako som to už neraz videl v hororových filmoch. A zrazu... ticho! Ohlušujúce ticho...

      V tom tichu bolo počuť iba môj zrýchlený dych. A vtom zaplavili celý priestor príšerné pazvuky. Viete, ako to znie, keď pri nedeľnom obede otočíte kĺb stehna pečeného kurčaťa naopak, aby ste sa dostali k tomu kúsku mäsa, čo je pod ním? Tak si ten zvuk poriadne, ale naozaj poriadne zosilnite a...

      Presne to sa valilo zo skrine. Zvuk lámania kostí. Veľkých kostí. A do toho krik. Čo krik? Rev! Ohlušujúci rev plný bolesti, zúfalstva, bezmocnosti. Nie, nebolo žiadnych pochybností, že patrí tej osobe, ktorej som si najviac prial, aby nepatril. Čelo mi zaliali kvapky potu. Nie, nie, nie, nie... opakoval som si stále dookola. Katka je predsa určite doma a v poriadku!

     Ten krik stále silnel a bol čoraz bližšie. Musel som si sadnúť na zem a zakryť si uši rukami.

     A vtedy som ich zbadal. Z tej prekliatej skrine sa dívali na mňa dve svietiace žlté oči.

     „Idem si po teba...“ zašepkal chrapľavo drsný hlas...

 

 

A sľubujeme, že pokračovanie príde ešte tento týždeň!