Reštaurácia (Félix)

 

       Je to zvláštne. Tieto pocity zamilovanosti a odovzdania. Nie sú to len pozitívne kvietky, dúhy a jednorožce. Ale aj hnev a strach. Ťažko sa mi dýcha pri pomyslení, že Katka môže byť v ohrození.

     Odišiel som od nej pár minút po našom zážitku. Skriňa zmizla a znova som sedel na posteli vedľa Katky. Vyzerala duchom neprítomne. Bohvie, čo sa jej odohrávalo v hlave, ale určite nevedela o svete naokolo. Zato ja som nutne potreboval na vzduch. Preto som ju len uložil do postele a snažiac sa čo najtichšie zatvoriť za sebou dvere odišiel. 

 

     Keď som videl svietiť na displeji Katkino číslo s oznamom, že mi volá, spadol mi zo srdca nie jeden kameň, ale celá lavína. 

     „Ahoj! Počuj,” začala zhurta. Hlas sa jej chvel podivným vzrušením. Akoby ani nebol jej. „Mohli by sme sa stretnúť o dve hodinky pred Kohútom?” 

     „Jasné, v pohodke. Aj tak nemám veľmi čo robiť,” odpovedal som so smiechom. Rýchlo sa rozlúčila a zložila. 

     Cestou ku Kohútovi som si užíval príjemný večerný vzduch. Vonku sa už stmievalo. Moja obľúbená časť dňa. 

     Pred Kohútom, miestnou populárnou reštauráciou, som bol na sekundu presne. Prekvapila ma ceduľka na dverách s nápisom Zatvorené z technických príčin. Chystal som sa  Katke zavolať, keď som na svojom pravom pleci pocítil dotyk jemnej ruky. Otočil som sa a... Stratil som dych i reč. Určite to trvalo iba niekoľko zlomkov sekúnd, mne sa to však zdalo byť večnosťou.

     Chvíľu sme stáli takmer sa dotýkajúc. Ja nie a nie dostať zo seba slovo. Vyzerala inak. Bola krásna, ale v jej pohľade bolo čosi desivé. V očiach mala taký zvláštny výraz. Dravý a pološialený zároveň. Priliehavé čierne šaty a linky okolo očí to všetko len zvýrazňovali. Nikdy som ju doteraz nevidel nalíčenú. Možno preto som bol taký unesený. 

     „Katka, trošku si to nevychytala. Je zatvorené,” ukázal som na ceduľku. 

     „Ale čoby! Poď, pôjdeme zozadu. Moji kamaráti nám to tam pripravili." 

     Chytila ma za ruku a ťahala ako malé decko k zadnému vchodu. Mala pravdu, dvere boli otvorené. 

     Prešli sme úzkou chodbičkou popri kuchyni. Bolo počuť aj cítiť, že sa tam niečo varí. Ale niečo mi na tejto situácii nesedelo. Zmocnila sa ma úzkosť a nedefinovateľne nepríjemný pocit. Niečo tu nie je v poriadku. Niečo tu nehrá...

     Keď sme prišli do hlavnej miestnosti, srdce mi zamrelo. Bola plná kostlivcov, ľudí polopriesvitných a tvorov, akých som občas vídal vo svojich nočných morách. Všetci boli navlečení v čašníckych rovnošatách. Chcel som sa otočiť a ujsť. Ale keď som videl Katku, ako sa na všetkých usmieva a je úplne pokojná, rozhodol som sa prekonať strach a zostať. Možno to nebude tak zlé. Možno to sú len kostýmy, do ktorých sa prezliekli jej priatelia.

     Sadli sme si k stolu v strede miestnosti. Ako jediný bol prestretý. Uprostred pokojným plameňom horela sviečka a celé zátišie vyzeralo morbídne krásne. 

     Oblial ma studený pot... 

            Usadili sme sa. Osvetlenie na strope zhaslo a my sme na seba hľadeli ponad plamienok sviečky. Katka vo svetle sviečok vyzerala inak. Teraz už to bolo neodškriepiteľné – šialene.

     „Vieš, Félix, “ začala a pohrávala sa s pohárom, v ktorom sa prevaľovala akási červená tekutina. Na víno to bolo ale príliš husté. „Odkedy som si ťa začala viac všímať, začali sa diať podivné veci. Skriňa, ktorá má v sebe už na pohľad temnotu, nekonečné zrkadlové miestnosti, alebo tá kelpia... Myslela som si, že ja na teba uvádzam kliatbu. Preto sa to všetko okolo nás deje. Ale keď som si vypočula príbeh o tvojich rodičoch, došlo mi, že to ty si tá kliatba. To ty si ten parazit.” 

     Napila sa a zabodla do mňa prenikavý pohľad. Nerozumel som, o čo jej ide. 

     „Ale jednu vec stále nechápem. Povedal si, že KAŽDÝ, kto ťa ľúbi a chráni, zomrie. Ale povedal si mi len o rodičoch. Tajíš predo mnou ešte niečo?” 

     Bola odporná. Fuj! Každým slovom sa mi akoby vysmievala. Chcel som vstať a odísť, ale vtom som videl, že nám nesú jedlo. 

     Slovo jedlo je v tomto prípade asi veľká hyperbola. Na tanieroch ležali kúsky odtrhnutých častí ľudských tiel a okolo nich sa zvíjali chrobáky a červy. Nejaký úchyl sa s tým pohral a dodal tomu vzhľad skoro až luxusného jedla. Naaranžoval bystrušky, zhnité ľudské prsty a orgány. Rozoznal som žalúdok, pľúca aj srdce. Vyzerali tak živo, akoby stále pulzovali. Zvratky som zacítil až v krku. 

     „To čo je toto?“ ukázal som na taniere. „Kam si ma to doviedla? Mám chuť zvracať. Zošalela si? Veď je to tu odporné. Poďme preč.”

     „Neodpovedal si mi na moju otázku,“ zaškrípala zubami. „Máš predo mnou nejaké tajomstvá?“

     „Bol tu ešte jeden incident,” zaodŕhal som. „Mal som partiu kamarátov. Boli sme stále spolu, chodievali sme na výlety a podobne. V skratke – žltooký si ich našiel a oni postupne záhadne zomierali. Popravde, nechcem o tom rozprávať.“

     Katka sa s hlasným labužníckym mľasknutím pustila do jedla. Pohľad na ňu napchávajúcu sa týmito odpornosťami mi zdvíhal žalúdok.

     „Uhmmm, “ afektovane zahmkala s plnými ústami. Pokračovať mohla až keď prehltla. „Čiže najskôr rodičia, potom kamaráti a teraz kto? Ja? Tvoja láska?” a vybuchla odporným smiechom. Smiala sa ako šialená a ja som v hrdle ucítil hrču. Nerozumel som, čo sa to s ňou dialo.

     Bez slova som vyskočil a rozbehol sa k východu. Len silou vôle som zadržiaval zvratky, ktoré sa mi medzitým nahromadili v ústach.

     Cestu k východu mi zatarasil personál. Všetci tí kostlivci a polopriesvitné tvory stáli zrazu okolo mňa. Ich chápadlá, neviditeľné ruky a pazúre ma nechceli pustiť von. Chytili ma. Nedokázal som sa ani pohnúť. Brániť som sa vôbec nevedel. Len som bezmocne čakal, čo sa stane ďalej.   

     „Ale čo?! Náš hrdina večera nám odchádza!” prichádzala ku mne Katka s odporným smiechom a so sviečkou, ktorú zobrala zo stola, v rukách. V tejto chvíli ma už tie hnusné tvory držali za ruky a nohy a do pol pása strhali zo mňa oblečenie. A ona sa len odporne smiala. 

     „A ja som sa tak tešila na horúce chvíľky...“ zmizol jej z tváre úškľabok a zdalo sa, že jej tvár nadobudla smutný výraz. Trvalo to iba moment. Vzápätí sa totiž opäť nahlas psychoticky rozosmiala a na holú hruď mi vyliala všetok horúci vosk zo sviečky.

     Zreval som od bolesti. Odpoveďou mi bol obludný smiech tých, ktorí ma držali a neumožnili mi ani sa pohnúť.

     „Dobrú noc, hrdina. Láska moja jediná,” zašepkala. Sfúkla sviecu a celá miestnosť sa prepadla do absolútnej tmy...

 

 

Milí čítači nášho románu na pokračovanie! Teraz to už pôjde naozaj veľmi rýchlo do finále. Predposledná kapitola je už „v tlačiarni“! Máte sa na čo tešiť!