Jeden za všetkých, všetci za jedného (Félix)

      „Ale jednu vec stále nechápem. Povedal si, že KAŽDÝ, kto ťa ľúbi a chráni, zomrie. Ale povedal si mi len o rodičoch. Tajíš predo mnou ešte niečo?” 

***

     Hovorili sme si Traja mušketieri, aj keď sme boli štyria. Koniec-koncov, Dumas to tak napísal tiež. Šesť rokov je dlhá doba a aj keď som nezabudol na to, čo sa vtedy stalo, niektoré spomienky už stihli vyblednúť. Katka ma donútila znova si vybaviť ich tváre – Athosa, Porthosa a d’Artagnana...

     Do novej triedy som prišiel uprostred školského roka. Keď tak nad tým rozmýšľam, celý svoj doterajší život som putoval. Vždy a všade som bol nový. Všade na mňa ukazovali prstom – aha, ten nový, ten divný. Bol som ten, ktorému robilo najväčšie problémy zapadnúť do nového prostredia.
     Ale potom som spoznal Mušketierov. Vždy si tak hovorili, neoslovovali sa inak ako Athos, Porthos a d’Artagnan. Aramis neskôr prischol mne. Nikdy som nečítal Dumasov román. Tieto žánre ma nelákali a netušil som, o čom je ten príbeh. Ale Traja mušketieri boli pre mňa a pre nás symbolom jednoty a priateľstva. Jeden za všetkých, všetci za jedného. Nie som si úplne istý, ako sa mi podarilo stať sa jedným z nich. V každom prípade som to vnímal ako veľkú poctu a bol som patrične hrdý na to, že som jedným z nich. Až spätne si uvedomujem, že všetci štyria sme boli outsideri, ktorí sa zomkli, aby ustáli tyraniu spolužiakov.
     Neboli sme z jednej triedy. Athos bol o ročník alebo dva vyššie, tuším bol siedmak alebo šiestak, ja som bol v triede s Porthosom a d’Artagnan bol ročník pod nami. Ja som sa pridal posledný. Najskôr som si k nim opatrne prisadol na obede a v tichosti počúval ich debaty. Neskôr som sem-tam utrúsil nejakú poznámku. Oni sa ma na čo-to opýtali a po pár týždňoch som bol plnohodnotným členom partie.
     To, že som sa bavil s Mušketiermi, stačilo ako dôvod na to, aby si na mňa niektorí žiaci zasadli. Porthos ma upozornil na tých najproblémovejších, ale aj tak som sa nevyhol pár nepríjemným stretnutiam.
     „Hej, mušketier!“ zakričal na mňa raz Boris, Athosov spolužiak, keď som odchádzal zo školy. Bolo to pár týždňov po tom, ako sa zo mňa stal Aramis. Obzrel som sa. Stál za mnou spolu s dvoma svojimi kamarátmi. Myslím, že sa volali Denis a Viktor. Neodpovedal som, len som sa mu pozeral do očí.
     „Takže teba volajú Aramis?“ opýtal sa Boris.

     Stále som mlčal.
     „Už ťa tvoji kamaráti zoznámili s vaším kardinálom Richelieu?“ položil ďalšiu otázku a žoviálne sa uklonil. Uvidel som Porthosa, ktorý si všimol, že mám problém a ponáhľal sa ku mne.
     „Dajte mu pokoj,“ povedal hneď, ako sa postavil vedľa mňa.
     „Lebo čo...?“ opýtal sa Boris.
     „Choďte dočerta,“ odpovedal Porthos, lebo mu nenapadlo nič lepšie.

     Boris sa rozosmial. Chytil Porthosa za golier a pritlačil ho na stenu najbližšieho domu.
     „Počúvaj, hrdina. Daj si na mňa bacha. Sú určité hranice, ktoré si môžeme navzájom tolerovať, ale ty si jednu z nich práve prekročil,“ vravel Boris, čelom sa opieral o Porthosovu hlavu a do tváre mu fŕkal sliny. Porthos sťažka preglgol. Boris uvoľnil zovretie a Porthos dopadol na chodník.
     „Dávaj si na mňa bacha,“ zopakoval Boris a kývol na svojich kamarátov. „Ideme, chlapci!“

***

     Bol som veľmi malý na to, aby som si naplno uvedomoval prítomnosť smrti. Nepoznal som pocit straty niekoho blízkeho, nepoznal som strach, beznádej, zúfalstvo. Prechod na druhú stranu bol pre mňa nepredstaviteľnou situáciou, ktorú som poznal len z rozprávania a filmov, ale  neuvedomoval som si jej reálnosť. A potom zomrel Porthos. Nikto mi nikdy presne nepovedal, čo sa mu stalo a ja som bol vo veku, v ktorom fantázia môže byť obludnejšia, ako realita čo-ako desivá. 

***

     Porthos do školy dochádzal každý deň autobusom z neďalekej dediny. Kvôli Borisovi zmeškal spiatočný spoj a ďalší mu išiel až o pol hodinu. Pomaly kráčal na zastávku. Na ceste vedľa neho zastavilo auto. Na strane šoféra sa stiahlo okienko a Porthos uvidel starého chlapa v hnedom kabáte. Aj keď bol v aute, na hlave mal nasadený klobúk.
     „Zveziem ťa?“ opýtal sa neznámy.
     „Nepoznám vás,“ odvetil Porthos. „Rodičia mi vraveli, že nemám nasadať do auta k cudzím ľuďom.“
     Chlapík sa zatváril dotknuto, vzápätí skrivil pery do úsmevu a odhalil zožltnuté zuby. Z auta sa šíril podivný pach a Porthosa striaslo.
     „Vážne  si ma nepamätáš? Pracujem s tvojím tatkom. Určite ti o mne rozprával. Bol som u vás aj na návšteve,“ hovoril neznámy. Porthosovi sa začali vynárať spomienky na škaredý kabát a klobúk zavesený u nich na vešiaku. Nepamätal sa, že by sa s tým mužom niekedy stretol tvárou v tvár.
     „Doniesol som ti tú legovú loď, ktorú máš na stolíku,“ povedal chlap. Porthos si uvedomil, že keď ten muž vie o lodi, musí to byť naozaj niekto známy. Cítil sa hlúpo, že mu neveril. Prikývol.
     „Nastúp si,“ povedal muž. „Pokojne aj dopredu, tatovi to nepovieme,“ hodil na Porthosa sprisahanecký pohľad. Porthos ho poslúchol. V aute to neuveriteľne smrdelo. Chlapík sa mu kládol tradičné otázky – ako škola, či sa mu darí a podobne. Porthos odpovedal viac-menej jednoslovne. Bol nervózny, vnútorný inštinkt mu kričal, že niečo nie je v poriadku. Blížili sa k odbočke do Porthosovej dediny. Chlapík ju mlčky prešiel.
     „Kam ideme?“ opýtal sa Porthos.
     Chlap mlčal. V očiach mu žiarili žlté plamienky. Porthos vykríkol a začal mykať kľučkou.

     „Márna snaha, mušketier,“ povedal chlap. Začal pomaly brzdiť a zahol na malé odpočívadlo pri ceste.
     Porthos sa rozplakal. Tlačil sa ku dverám čo najďalej od tých žltých očí a vráskavého ksichtu. Gombíky na kabáte muža sa rozopli a spod nich vyliezli neforemné čierne chápadlá. Začali sa mu ovíjať okolo krku a tváre, zväzovali mu končatiny a cez ústa mu vnikali až do žalúdka. Snažil sa ich vytiahnuť, ale kĺzali mu medzi prstami. Od zúfalstva sa rozplakal. Mal dojem, že čím viac slabne, tým sú chápadlá hrubšie. Snažil sa udrieť toho chlapa, ale jeho ruky k nemu nedosiahli. Bezmocne klesli na sedadlo a Porthos omdlel.  

***

     Porthosovo telo sa našlo ešte v ten istý deň. Polícia prišla aj do školy, vypytovala sa nás na to, ako sa Porthos správal v poslednom čase, či sa niečoho nebál a tak ďalej. Pani učiteľka pripla na nástenku vo vestibule jeho fotku a vyzvala žiakov, aby vedľa nej pripli posledné odkazy pre spolužiaka. Bolo ich žalostne málo.     
     Na pohrebe sme neboli. Ani ja, ani d’Artagnan a ani Athos. Kamaráta sme si v tichosti uctili koláčom v miestnej cukrárni.

     Keď sme vyšli von, trúchlivú atmosféru ako prvý narušil Athos. „Čo teraz?“ opýtal sa.
     „Pôjdeme domov,“ odpovedal som. Rozišli sme sa každý svojím smerom. Ešte nám to nedochádzalo. Veď Porthosa sme nevideli iba týždeň. Zajtra ho už určite uvidíme v škole. Povie nám, že bol chorý a zase pôjdeme spolu všetci von...

     Prišiel som domov a zavrel sa do svojej izby. Sadol som si chrbtom ku dverám, nohy pritiahol k hrudi a s hlavou opretou o kolená som ticho plakal.

***

     Athos sa zobudil uprostred noci. Na kraji postele pred sebou rozoznal postavu v dlhom kabáte a v klobúku. Nebola to mama ani otec, tých by spoznal aj po tme. Určite by neboli takto vyobliekaní, a navyše, nesmrdeli tak, ako tento cudzinec. V temnote pred Athosom zažiarili dve žlté oči.
     Athos chcel vykríknuť, ale hlas mu zamrel.
     „Nie je treba kričať, mušketier, nechceme predsa zobudiť rodičov, všakže?“ povedal neznámy muž.
     „K...k...kto ste?“ zahabkal Athos. Neznámy sa potichu zasmial.
     „Na tom nezáleží.“        
     Athos mlčal.
     „Kristepane, to aj ten tvoj kamarát bol zhovorčivejší ako ty,“ posťažoval si cudzinec.
     „To vy ste zabili Porthosa?“
     „Nezabil, to nie. Len som ho vysal, pohltil…“ povedal muž a usmial sa.
      Athos sa roztriasol. Vytušil, čo ho čaká a desil sa toho. Pochopil, že tá „vec" si prišla aj poňho.
     „Nechcem zomrieť," zavzlykal. "Tatk..." pokúsil sa na seba upozorniť výkrikom, ale čosi dlhé vystrelilo spod cudzincovho kabáta, omotalo sa mu okolo hlavy a zapchalo mu ústa.
     „Pšššt," zašepkal neznámy. "Nemusíš sa báť, mušketier. Nebudem klamať, bude ťa to bolieť. Budeš sa dusiť, hlava ti pôjde vybuchnúť a budeš mať dojem, že ti ide roztrhať všetky vnútornosti, ale nebude to trvať dlho. Nanajvýš dve minútky a pfuu… Už nebudeš. Staneš sa mnou."
     Athos zhypnotizovane hľadel do žltých očí pred sebou. Nezmohol sa ani na plač.
     Chápadlo mu opatrne rozhrnulo pery a pretlačilo sa pomedzi zuby. Athos cítil, ako sa mu zosúva dolu hrdlom a naplo ho. Mal dojem, že sa povracia, ale nemohol. Niečo z neho vysávalo všetku energiu, slabol a chápadlo sa postupne zväčšovalo. Athosa pichlo pri srdci. Vyšiel z neho posledný tlmený vzdych.
     „Už to nebude dlho trvať," povedal cudzinec. „Celého ťa pohltím..."

***

     Pár dní po Athosovom pohrebe sme sa išli s d’Artagnanom prejsť do parku. Napriek začínajúcemu sa letu bola zima a vonku nebolo takmer nikoho. Veľa sme sa nerozprávali, stále sme nevstrebali ďalší surový kopanec od života. Zrazu sa pred nami vynoril Boris. Nevidel som ho od toho dňa, keď zomrel Porthos.
    „Hej mušketieri!“ zakričal na nás. S d’Artagnanom sme sa na seba len pozreli a chceli sme ho obísť, ale Boris pokračoval.
     „Akosi vám rednú počty. Čo sa to deje? Kolegovia išli do výslužby?“
     „Chumaj,“ zamrmlal d’Artagnan. Rozbehol sa a celou silou vrazil ramenom do Borisovho brucha. Ani to ním nepohlo. Oči mu žlto žiarili a pery skrivil do úsmevu. Napriahol ruku a dobre miereným úderom trafil päsťou d’Artagnanovi priamo do zubov. Chlapec sa zviezol na zem. Chcel som vykríknuť, ale uvidel som, ako sa Borisovi stiahlo brucho a priamo pred mojimi očami vyrástol o pol metra. Zrazu mal na sebe škaredý hnedý kabát a na hlave nasadený klobúk.
     Spod kabáta mu začali vyliezať čierne chápadlá a plazili sa k d’Artagnanovi. Ten sa snažil odliezť najrýchlejšie, ako vedel, ale chápadlá ho dobehli a omotali mu členky. Ťahali sa po jeho nohách stále vyššie a vyššie, obmotali ho ako výhonky nejakej popínavej rastliny a začali sa mu krútiť okolo krku. Paralyzovaný som počúval d'Artagnanov nárek. Stál som meter od neho a nedokázal som mu pomôcť. 

     Odhodlanosť v d’Artagnanových očiach pomaly striedala rezignácia. Bránil sa už len z povinnosti. Pochopil, že tu končí.
     Počul som toho tvora, ako niečo šepká, ale nerozumel som mu. Svet okolo mňa sa rozpadával. Chcel som z neho ujsť, ale nohy ma neposlúchali. Niečo nechcelo, aby ma poslúchali. To niečo, čo práve teraz zabíjalo môjho posledného priateľa. Na tvári som pocítil chladivý dotyk. Zdvihol som zrak a hľadel som priamo do žltých očí tej príšery. Už to nebola Borisova tvár. Zostarla, zvráskavela a zuby v ústach mali nezdravú farbu. Tá vec mi prechádzala chápadlom po líci, akoby ma súcitne hladkala. Všimol som si d’Artagnana, ako leží na tráve, hlavu podivne vykrútenú.
     „Aký je to pocit, byť takýto bezmocný?“
     Preglgol som. Ucítil som ďalšie chápadlo, ktoré mi liezlo po nohe a obtáčalo sa mi okolo pása.
     „Nechal som si ťa úplne na koniec. Zlatý klinec programu. Chápeš to?“ vravel ten tvor. K prvému chápadlu na hlave sa pridalo ďalšie – vošlo mi do vlasov a mierilo k nosu.
     „Čo chcete?“ spýtal som sa.
     Tvor sa rozosmial. „VŠETKO,“ povedal a vrazil mi chápadlo do nosnej dierky. Vykríkol som od bolesti.
     „CHCEM ŤA VYSAŤ.“
     Hlava mi išla vybuchnúť. Cítil som pálenie za očami a chápadlo sa mi posúvalo dutinami.
     „CHCEM ŤA POHLTIŤ.“
     Niečo mi v hlave prasklo a podlomili sa mi kolená. Jediné, čo ma držalo vo vzduchu bolo chápadlo v nose. Prerážalo si cestu priamo k mozgu. Keď sa ho dotklo, zreval som od bolesti.
     „NEZOSTANE Z TEBA VÔBEC NIČ.“
     Prehol som sa v páse, cítil som, že chápadlo mi niečo páli do mozgovej kôry, ako keď sa značkuje dobytok.
     „BUDEŠ MNOU A JA BUDEM TEBOU.“
     Zvalil som sa na trávnik.

     „NAVŽDY...“
     Bol som sám, jedinú spoločnosť mi robili dve mŕtve telá. Boris ležal vedľa mňa. V pôvodnom tele. S kŕčovitou grimasou na tvári.
     „PRÍDEM SI PO TEBA, MUŠKETIER. ALE DOVTEDY BUDEŠ TRPIEŤ.“
     Ruky mi vyleteli ku spánkom a skrčil som sa do embryonálnej polohy. Netuším, či som plakal viac od bolesti alebo zo strachu a smútku.

***
     Na udalosti, ktoré sa odohrali potom, si veľmi nepamätám. Viem len, že sme sa zase presťahovali. Keď

som Katke rozprával, že nočné mory a podivné vízie ma trápili od mala, nebola to celkom pravda. Trpel som presne od toho momentu, ako som ucítil značku vo svojej hlave. A so mnou všetci, ktorí ma mali radi. Ten tvor svoje slovo dodržal. Prišiel si po mňa o rok, ale nepochodil. Doplatili na to moji rodičia.

***

     „Bol tu ešte jeden incident,” zaodŕhal som. „Mal som partiu kamarátov. Boli sme stále spolu, chodievali na výlety a podobne. V skratke, neskôr si ich žltooký našiel a zomierali postupne. Popravde, nechcem o tom rozprávať.”

 

 

Ako sa celý príbeh skončí. Záverečnú kapitolu si prečítate na budúci týždeň!