Katka, jedna z mojich prívetivejších spolužiačok, sa mi snaží prihovoriť. Vyzerá milo. Mám pocit, že ona jediná sa ma po mojom príchode do tejto partie snaží naozaj spoznať. Aj keď by som sa milerád porozprával, dnes nemám čas. Preto len poklepem po slúchadlách na ušiach a ospravedlňujúco sa usmejem. Ponáhľam sa! Do knižnice… 

     Centrum mesta (alebo skôr obéznej dediny) nemám veľmi v láske. Je také obyčajné, až to bolí. Za zmienku stoja akurát tak knižnica, dom kultúry, supermarket a reštaurácia, ktoré patria medzi jeho „dominanty”. 

     Knižnicu mám najradšej. Kde je knižnica, tam sú knihy. No a kde sú knihy, tam je aj nádej na útek z tej všetko obklopujúcej šedivej reality. Záverečná je už o pol hodiny a ja zase meškám. Ak by niekto vedel čítať myšlienky, bol by prekvapený rôznorodosťou nadávok, ktorými sa pomenúvam. 

     Ku knižnici som zadýchaný dobehol práve vtedy, keď pani knihovníčka zamykala vchodové dvere.

     „Dobrý deň, prepáčte, že idem takto neskoro, no mohol by som aspoň vrátiť knihu? V škole sa nám to trošku natiahlo a nerád by som platil pokutu,” vysypal som zo seba a prosebne sa pozrel na mierne korpulentnú paniu predo mnou.

     Tá na chvíľku akoby zamrzla, pozrela k nebu, povzdychla si a odomkla dvere: „Poslednýkrát! Zapamätaj si, chlapče, musíš chodiť načas…”

     Vybavili sme to veľmi rýchlo, pani knihovníčka sa ponáhľala na autobus. V tej chvíli som nemohol byť šťastnejší. Aspoň niečo mi dnes vyšlo. 

     Spoločne sme vyšli z dverí. Pozdravila sme sa a ona už odchádzala. Vtom som však ustrnul uprostred pohybu. Cítil som sa ako v spomalenom zábere nejakého filmu, keď sa všetko okolo hlavného hrdinu zleje do farebnej machule a kamera sa sústredí len na jeden vzdialený objekt. Tým „objektom” bola postava, nehybne stojaca v dave asi tridsať metrov odo mňa. Hľadela priamo na mňa!

     No… hľadela… To nie je úplne správny výraz. Tam, kde by mala mať oči, bola len hladká pokožka. Rovnako jej chýbali nos aj ústa – všetky znaky toho, že hlava nepatrí handrovej bábike, ale človeku.

     Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Roztriasol som sa. Mal som pocit, akoby sa do mňa niečo pomaly dostávalo a rozprestieralo mi v hrudi svoje slizké chápadlá. Na spánkoch mi pulzovali žily, krv sa mi nahrnula do tváre a ťažko sa mi dýchalo. Ale nedokázal som uhnúť tomu ťaživému pohľadu-nepohľadu. 

     Niekto do mňa omylom drgol a ja som sa vrátil späť do reality. Postava zmizla, už som ju medzi ľuďmi nedokázal rozpoznať. Potriasol som hlavou zo strany na stranu. Zvláštny prelud, nepríjemná energia. Nutne som ju zo seba potreboval striasť. 

     Občas, keď mi je ťažko, predtým, ako sa dostanem späť domov, sa rád túlam po meste. Tak aj teraz po ňom chodím ako bludný Holanďan. Prešiel som do nášho mestského miniparčíka a sadol si na jedinú nešťastnú lavičku, ktorá v ňom je. No pocit, že ma to niečo (niekto?) sleduje, pretrvával… 

 

Neznášam, keď niečo neviem. Rád som o všetkom informovaný. Výhoda všade prístupného internetu je, že na odpovede k otázkam nemusím čakať večnosť. Čo len mohla byť zač tá bizarná postava? Nemohol ma len klamať zrak?  

     Do vyhľadávača som zadal jej opis. Hneď prvý článok ma zoznámil s japonským mýtom o duchovi Nopperabovi. Až keď som článok prečítal dokonca, uvedomil som si absurdnosť celej situácie. Chtiac-nechtiac som sa musel sám nad sebou zasmiať. Duch bez tváre, ktorého podstatou je len vydesiť ľudí a priviesť ich do šialenstva? Prosím vás, takýmto rozprávkam by neveril ani tretiačik na základnej škole.

     To je absurdné. Nie, nič som nevidel! Bol to len obyčajný chlapík, s očami, ústami aj nosom. To len môj zrak akosi na moment vypovedal službu. 

     Zdvihol som hlavu od displeja. Krok odo mňa stála rovnaká postava, aká ma pred pol hodinou pozorovala pred knižnicou. Teraz som už zreteľne videl každý detail. Tiene, ktoré evokovali očné jamky, hrbolček naznačujúci nos, zvráskavenú kožu pod ním… 

     Vykríkol som. Mobil mi skoro vypadol z ruky, tak rýchlo som vyskočil a rozbehol sa preč. Ani som netušil, že viem byť taký rýchly... Keď som sa po sto metroch prinútil zastaviť a obzrieť sa, nikto tam nebol. Pochopiteľne. Len ten pocit chápadiel na hrudi pretrvával. Zhlboka som sa nadýchol. Zjavne som preťažený zo školy. Už sa neviem dočkať blížiacich sa jarných prázdnin.

     Vykročil som smerom k  domovu…

 

 

POKRAČOVANIE EŠTE V JANUÁRI!