Škola

(Katka) 

   

     Vďaka radostnej žiare ranných lúčov slnka padajúcich priamo do mojich očí som sa zobudila plná energie. Otočila som hlavu a skontrolovala budík sediaci na nočnom stolíku.

     „Uff, ešte mám päť minút! Krása!”

     Ráno prebehlo ako po masle. Stihla som sa v pohode naraňajkovať, pekne sa obliecť a dokonca aj autobus prišiel načas. Už pred vchodom do školy mi kamaráti vyčarili úsmev na tvári. Do budovy som vchádzala spolu s nimi a s nadšením. Ako každý deň...

     Vrava a smiech nás sprevádzali chodbou až ku skrinkám. Míňali sme sa s unavenými a uponáhľanými pohľadmi spolužiakov z iných tried, ale veľmi sme si ich nevšímali. Jediné, na čo sme sa práve vedeli sústrediť, bol smiech z Marekových historiek.

     Stál opretý o dvere a rozprával jeden zo svojich zážitkov. Snažil sa všetkých prítomných, ako vždy, rozosmiať. Všetci sme uprene počúvali, avšak v skutočnosti ho nikto nesledoval. Vyzúvali sme sa, odkladali a vyberali sme si veci zo skriniek.

     PRÁSK!!!

     Všetkých nás naraz trhlo. Obzreli sme sa za zdrojom prenikavého zvuku. Z našich pohľadov sa však vtedy nedalo vyčítať nič. Boli sme takisto prekvapení ako zhrození a takisto rozchichotaní ako vystrašení.  

     Po pár chvíľach smiechu sme pomohli Marekovi vstať. Svojou šikovnosťou sa mu podarilo otvoriť dvere, o ktoré sa opieral. Áno, tie dvere, ktoré stvárňovali hlavnú postavu jeho historky. Popravde, ani netuším, čo s ňou mali spoločné. Až v tej chvíli som si uvedomila, že som ich doteraz nikdy nevidela odomknuté a už vôbec nie otvorené.      

     „Naozaj sú odomknuté?“ neveriacky sme sa všetci pýtali. „Neboli tieto dvere vždy zamknuté?“

     Problematikou nečakane otvorených dverí sme sa však dlho netrápili. Stačilo pár pohľadov, ktorými sme sa okamžite a bez slov dohodli na dodatočnom vyšetrení príčin ich nečakaného otvorenia. Rýchlo sme sa do nich vrhli.

     Prvé, čo sme zbadali, boli schody smerujúce kamsi hore do neznáma. Množstvo schodov. Možno sto. Pár kamarátov sa pri pohľade na ne otočilo na päte a radšej išlo do triedy. Že vraj staré schodisko si môžu pozrieť takmer v každej bytovke. Nám odvážlivcom však zvedavosť nedovolila len tak odstúpiť od už začatej misie. 

     Opatrne sme kráčali hore. Každé šliapnutie rozvírilo prach. O chvíľu sme ho mali plné pľúca a schodište sme zapĺňali ťažkým dusivým kašľom. Ten však utíchol, keď sme sa dostali na povalu našej školy. Všetci sme nemo a bezcieľne kráčali obzerajúc si všetko navôkol.

     Po chvíli zlovestne napätého ticha sa postupne začínali ozývať kamaráti. Chválili sa tým, čo našli. Jeden našiel staré zošity s atramentovým písmom. Iný zas strašidelné hračky. Ďalší nejaké staré foťáky. Nič z toho sa však nevyrovnalo môjmu objavu. V strede povaly ležala obrovská masívna skriňa. Otvárala sa dohora, ale na jej dverách boli poukladané nejaké haraburdy. Veľa harabúrd...

     Všetci k nej rýchlo pribehli. Postavili sme sa dookola a polemizovali nad obsahom tejto záhadnej skrine. Každý tipoval, čo v nej asi môže byť. Oblečenie. Staré zošity. Hračky. Ale aj oveľa strašidelnejšie veci, napríklad kosti, vlasy a podobne. Mne sa to však nezdalo. Vôbec som nemala pocit, že by v nej mali byť nejaké veci len tak odložené. Skôr som predpokladala, že v nej niekto niečo ukrýva.

     Zrazu nám všetkým stuhla krv. Zo skrine sa ozval zvláštny piskľavo-škriekavý zvuk. Vystrašenými pohľadmi sme sa snažili jeden druhého upokojiť. Nepomohlo to. Napätie rástlo, neboli sme schopní pohybu. A zvuky neustávali. Marek sa odvážil podísť ku skrini bližšie. Zohol sa a nazrel pod ňu. Jeho pohľad akoby stlačením tlačidla tento nepríjemný piskot okamžite zastavil. Vtom spod skrine vybehli dve myši. V tej chvíli sme všetky dievčatá pozbierali zvyšný hlas a začali sme pišťať, jačať a vyskakovať na najbližšie nábytkové kusy, ktoré boli aspoň pár centimetrov nad zemou. 

     Chlapci sa okamžite začali smiať a keď opadol prvý nával strachu, pridali sme sa aj my. 

     „No tak čo? Čo myslíte, že je vo vnútri?“ opýtal sa provokatívne Marek. No odpoveď nečakal.

     Otočila som sa a... zbadala ho tam stáť. Stál tam ticho, pokojne a vyrovnane.

     Félix!

     Zvyčajne pekná tvár bola špinavá a oškretá. Akoby sa s niekým pobil. Naše pohľady sa len tak letmo stretli a hneď na neho niekto vybehol:

     „Čo ty tu robíš?!“

     Z očí sa mu dalo vyčítať, že ho otázka prekvapila. Nemal pripravenú žiadnu odpoveď.

     „Jaaa...? Počul som krik... Som sa prišiel pozrieť, čo sa stalo...“ ozval sa Félix nesmelo.

     Videla som, ako niektorým chlapcom začínala navierať žila na čele. Nemajú radi, keď sa im pod nohy pletú nováčikovia. Zakročila som, aby sa do neho nepustili.  

     „Neboj sa, všetko je v pohode, len sme sa zľakli myší,“ povedala som snažiac sa odľahčiť situáciu.    

     „Mali by sme ísť radšej do triedy, kým nás tu niekto nechytí,“ ozvalo sa spoza mňa.

     „Máš pravdu, poďme...“

     Všetci sme sa teda vzali a odišli skôr, než si nás niekto stihol všimnúť. Všetci... okrem jedného. Félix tam ostal. Ešte pár sekúnd som sledovala, ako tam stojí a až príliš uprene hľadí na tú záhadnú skriňu, ktorá neunikla ani jeho očiam.  

 

 

POKRAČOVANIE EŠTE PRED POLROČNÝMI PRÁZDNINAMI!!!