Viktória Kostolníková (II.B)
 

Zakráda sa.

Pomaly malými krokmi vchádza dnu.

Do mňa.

Vidím ju jasnejšie, ako sa zdá. 

Cítim ju jasnejšie, ako sa zdá. 

Vzdá sa? 

Ja sa vzdám!

Pred kým si to vlastne zakrývam oči?

Jednoduchosť. 

Je identická a jemná. 

Čistá kópia. 

Samopašne vystrája. 

Ja som ju nevolala!

Vlastne... je paradoxná. 

Rovnaká, no koná inak.

Neviem sa jej zbaviť. 

Ale chcem to vôbec?

Keby sa dala zbaliť a poslať, odkiaľ prišla! 

Šaliem z nej.

Nedá si povedať. 

Nechce sa jej odísť.

Saje zo mňa všetko dobré a krásne. 

Ako kliešť.

Je ako môj tieň.

Ale kým by som bola bez nej? 

Ťažká otázka! 

Veď v zrkadle so mnou tak krásne ladí... 

(schizofrénia) 

 

Stojím s otvorenou náručou.
Tak poď! 

Ponor sa do mňa!

Ak si trúfaš...
Púšťam ťa bližšie. 

Púšťam ťa až do svojej trinástej komnaty...
Utop sa v mojej čiernej.
Nadýchni sa mojej bielej.
Zrátaj mi jazvy zrady na duši.
Tancuj mi v srdci. 

Ale iba ak bude jediným parketom, na ktorom chceš tancovať.

Dovoľ si...
Dovoľ si pozrieť mi do hlavy.
Nauč sa rytmus môjho dychu.
Rytmus, ktorým ťa moje srdce volá.
V očiach horia mi lesy.
Vody stúpajú.
Utápajú...
Môj hlas ťa naučí plávať. 

Veríš mi?
Budem tvojím hostiteľom.
Prespi v mojich snoch.
Skry sa v mojej skromnosti.

Tam, pod rohožkou vlastného ega... 

Nájdi rovnosť medzi mojou mysľou a srdcom.

Splav moje horkokrvné žily. 

Ak si trúfaš...
Budem pre teba celým vesmírom. 

Aby si sa mal kde kedykoľvek ukryť.
Dám ti aj svoje slzy. 

Pozbieraj ich a polej nimi púšť, čo mi zostala tam vzadu. 

Tam na druhej strane srdca.
Vytvor si u mňa domov.
A už NIKDY nebudeš sám...
(chcem byť všetkým, čo si našiel a stratil)