Tatry sú našou pýchou. Tatry sú naším klenotom. Tatry sú naším pokladom. Takéto a podobné vyjadrenia na adresu najmenších veľhôr na svete  sa ozývajú zo všetkých strán.

     Uprostred sezóny denne desaťtisíce ľudí zapĺňajú chodníky v našom národnom parku. Mnohí sa však správajú akoby tam už nikdy nechceli prísť. Zjem keksík, obal z neho... no, čo už, odhodím ho na zem. Pomaškrtím si na cukríku, papierik, v ktorom bol zabalený, dám... odhodím ho na zem. Vypijem vodu z plastovej fľaše a... čo s ňou? Hádam nebudem tých pár gramov niesť dole. Odhodím ju niekam bokom.

     Praha. Mesto stoviek veží. Mesto snov. Praha sa už od dávnej minulosti považuje za obraz všetkých politických i kultúrnych dejín národa českého. Nie nadarmo sa traduje, že „Praha jest zkamenělým dějepisem českým“. A pravé my, starogympláci, sme mali tú možnosť nazrieť do ulíc a histórie tohto veľkomesta. Vďaka pozvaniu našej partnerskej školy – Gymnázia u Libeňského zámku v Prahe 8. 

      Správa sa medzi žiakmi šíri ako blesk. Ako každá dobrá správa. Ako každá správa, ktorá skrýva v sebe trochu tajomnosti. V piatok sa učíme iba prvé dve hodiny. Potom vraj ideme na koncert. No hurá! Pekná bodka za ťažkým týždňom. Čo to však bude? Čo máme čakať? Čo sa skrýva za záhadným názvom výchovný koncert?

     Popradská Aréna je plná žiakov z rôznych škôl. Niektorí už čosi podobné zažili vlani, pre mňa je to úplne nové. Na pódium prichádza neznámy muž. Sadá si na stoličku a bez slova sa na nás pozerá. Odrazu je z veľkého hluku priam hrobové ticho.

     Začína rozprávať o minuloročnej téme – The Dark Trip. Tento príbeh sa týka jeho, jeho mladosti a jeho... no, ako to slušne povedať.... jeho hlúposti. Rozpráva nám, ako sa dostal k drogám, čo s ním drogy urobili, ale aj ako si od nich odvykol. Svoj príbeh nerozpráva pre zábavu, ale preto, aby sme my neurobili rovnaké chyby, aké robil on.

     Začína sa tohtoročná téma – The Light Trip. Rozpráva o tom, ako sa z temnoty dostal k svetlu. Začal sa venovať herectvu, v ktorom pokračuje dodnes. Navštevuje zdravotne postihnutých ľudí, ktorým sa venuje a pracuje s nimi.

     Zaujal ho chlapec Lacko, o ktorom je tento príbeh. Lacko celý svoj deň trávil pozeraním von oknom. Muž, ktorý nám to rozpráva, spočiatku nechápal, prečo tam pozerá. Snažil sa ho nejako rozveseliť, no jediné, čo ho zaujalo, bola hra More. Lacko túžil vidieť more, ktoré mu tento muž napokon aj doprial. Lacko sa začína obliekať farebnejšie, smiať sa a začína sa zaujímať aj o iné hry. Je tam aj mnoho vtipných chvíľ. Muž na pódiu predvádza rôzne scénky, ktoré vyvolávajú úsmev na tvárach všetkých divákov. Podelí sa s nami o čokolády a nabáda nás, aby sme sa my podelili o lásku. Na záver pozýva nás – žiakov na pódium, kde sa tancuje.

     Možno niekto tento deň berie len ako uliatie sa z vyučovania. No pre mňa to má úplne iný zmysel. Počula a videla som niečo, čo nikdy nechcem zažiť na vlastnej koži. Dúfam, že nie len ja. Verím, že všetci v hľadisku si niečo zoberú z tohto príbehu. Teším sa, že o rok budú môcť počuť tento príbeh ďalší žiaci, ktorým tento muž z pódia ukáže tú správnu bezdrogovú cestu, ktorou by sa mali uberať.

        Viktória Grivalská (I.B)

Je piatok. Vraj je to už taká malá sobota. My – prváci na našom „starom gympli“ však ešte na víkend nemyslíme. Čaká nás malé (či veľké?) dobrodružstvo. V rámci účelového cvičenia si vyšliapneme na Zamkovského chatu vo Vysokých Tatrách...