Celé Slovensko už dlhý čas žije parlamentnými voľbami. Tie sa uskutočnia až posledný februárový (a náš prvý jarno-prázdninový) deň, ale v našom starom gympli sme si to vyskúšali s predstihom. Pred pár dňami sa naša školská knižnica zmenila na volebnú miestnosť. Študentská rada, ktorá bola hlavným organizátorom týchto simulovaných volieb, znížila vekovú hranicu na 15 rokov. Inak platilo všetko ako v naozajstných voľbách.

Je pondelok. Deň, ktorý pre väčšinu –násťročných znamená začiatok päťdňového kolotoča sedenia v školských laviciach, naberania nových vedomostí, odpovedania, testov a písomiek na vyučovacích hodinách. Navyše je 20. januára, teda pár dní pred polročnou klasifikačnou konferenciou a vtedy veru nikomu veselo nie je.

     „V piatok podvečer si zresetujem hlavu...“ ponúka nám hudobná skupina Hex tak trochu primitívny návod na začiatok víkendu. My, starogympláci, sme sa to rozhodli skúsiť z iného konca. Čo tak skúsiť „reset“ nevšedným umeleckým zážitkom? A tak bezmála päťdesiatka z nás nasadá krátko popoludní do rýchlika smer Trnava. Tamojšie Divadlo Jána Palárika hrá večer predstavenie Matky, ktoré na motívy rovnomenného románu súčasného slovenského prozaika Pavla Rakova (inak rodáka z Popradu!) vytvoril a zrežíroval Tomáš Bachynec.

     Ja viem, zase idem s listom pre Teba neskoro. Ale vieš, času je akosi málo... Vyhováral som sa na to už vlani. Nevieš mi s tým pomôcť? Daj si, prosím, do toho svojho velikánskeho vreca s darčekmi trochu toho vzácneho nedostatkového tovaru, ktorý voláme ČAS. A ešte pridaj trochu ďalšieho času, aby sme ten darovaný ČAS vedeli nejako múdro využiť.

     Pamätáš sa, Ježiško? Aj v predchádzajúcich listoch som Ťa prosil o darček nie pre seba, ale chcel som čosi pre nás všetkých. Chcel som niečo, čoho máme málo. A stále nám to chýba. Akoby sa to zo sveta vytrácalo.